Oddychový október

Múzeum slovenskej dediny, Martin

Počas desiateho mesiaca roku 2018 som si našiel čas spomedzi iných aktivít a práce aj na pár výletov po Slovensku. Okrem tradičných potuliek po Osuskom, kde som si nazbieral šípky som sa tento rok túlal aj viac po Bratislave. Najskôr som zavítal po rokoch na Kamzík a Železnej Studničky a takisto do Danubiany. Nakoniec som sa koncom mesiaca vybral za kultúrou spojenou s výročím Martinskej deklarácie do Starej tržnice. Nevynechal som ani potulky po severnom Slovensku. Posledný októbrový víkend som takto zavítal do Čičmian, Múzea slovenskej dediny a zo Štrbského plesa aj na Vodopád Skok.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - 3: Železná Studnička; 4 - 8: Danubiana; 9 - 10: Čičmany; 11: Múzeum slovenskej dediny; 12 - 13: turistika k Vodopádu Skok; 14: Sviatok Martinskej Deklarácie v Bratislave

Okrem fotiek z výletov si užite aj tri videá :)

Štyri ročné obdobia Záhoria: video

     V nadväznosti na predošlé články o Záhorí si môžete na tomto mieste pozrieť finálne dielo. Ide o jedno video, ktoré zahrňuje významné miesta môjho rodného kraja a zároveň sa na celý región pozerá postupne v priebehu celého roka čím zachytáva kraj v každom ročnom období.

     Na tomto projekte som sa však nepodieľal sám a preto moje poďakovanie patrí viacerým osobám. V Senici ďakujem pánovi Petrovi Pivákovi za výklad v Škodáčkovom mlyne. Podobne ďakujem za výklad v pamätnej izbe v Hlbokom pani Tomášovej. Za spoluprácu pri cestovaní ďakujem Tomášovi Skalovi, ktorý so mnou prešiel Korlátko, Plavecký Peter, Plavecký hrad, výstup na Vysokú a jesenné Smrdáky ako aj Ľubke Oravskej so Silviou Rehákovou, s ktorými som prešiel Borský Mikuláš. Ďalej ďakujem za výklad pani Pecinovej v Kopčanoch a Gbeloch a Irene Reptovej v Prietrži. Takisto nesmiem zabudnúť na pani Pagáčovú, ktorá mi ukázala mlyn v Podbranči. Záverom patrí moje poďakovanie Barbare Braunovej, lebo len vďaka jej ochote ste mohli počúvať komentár k videu.

     Budem veriť, že video vo vás zanechalo dobrý dojem a preto budem veľmi vďačný ak ho podporíte like-om a tiež sa o krásy Záhoria podelíte priateľom, tak že toto video budete ďalej zdieľať.

Kam po východnom Slovensku

Kam po východnom Slovensku?

      Kam po východnom Slovensku nie je len otázka turistu, ktorý chce spoznať tento krásny kraj Slovenska ale je to názov mojej prvej knihy. Príbeh, za ktorým sa skrýva vznik tohto diela netrval len chvíľu a preto ak chcete vedieť ako vznikala táto kniha, tak vám to prezradím v nasledujúcich riadkoch.

aj takto sa fotí :)

Na počiatku bolo panoramio

     Galéria fotiek s názvom panoramio, ktorú som tak často minulé roky skloňoval, stojí bez pochyby na počiatku môjho úspechu. O tom ako veľmi jej vďačím za môj rozlet som sa vyjadroval už v staršom článku s názvom „10 rokov panoramio!“ a preto sa zameriam len na to, ako konkrétne dopomohla k môjmu prvému dielu. Fotky z tejto stránky sa jednoducho objavovali na fotkách Google a preto sa ani nedivím, že ma oslovovali ľudia, či niektoré z nich môžu použiť. Podobne sa takto ozvali aj z redakcie Sóda, kde najskôr chceli použiť fotky do jedného článku, potom do druhého a takto to pokračovalo. Jedného pekného dňa po príjemnej konverzácii vznikol nápad  zo strany redakcie Sóda vytvoriť so mnou rozhovor. Takúto ponuku som prijal a interview vyšlo o pár dní 28. októbra 2016 pod názvom „Vstával o štvrtej ráno, aby počas prázdnin dokumentoval Slovensko.“ Článok mal veľký úspech a dosah. Dokonca som si všimol, že ho zdieľal aj môj učiteľ chémie z gymnázia. Po pár dňoch eufórie som skonštatoval, že už jediná reakcia, ktorá by ma mohla prekvapiť by bola ponuka napísať knihu. Neviem či som to tušil alebo privolal ale tá ponuka čoskoro prišla a veľmi ma potešila.

výsek z harmonogramu výletov

Teoretická príprava

     Príjemný mail s ponukou vlastnej publikácie som jednoznačne akceptoval i keď som sa najskôr zľakol predmetu knihy. Dôvodom mojej obavy bola skutočnosť, že v tom čase som z východného Slovenska mal prejdené len Košice, Levoču, Markušovce, Spišskú Novú Ves, Poprad, Kežmarok, Strážky, Starú Ľubovňu, trošku Vysoké Tatry a Trebišovský okres. Na druhú stranu ponuka prišla v pravý čas, lebo určite som chcel prejsť aj zvyšok Slovenska. Takto som aspoň vedel, že fotky z východu musím spraviť čoskoro a že musia byť zvlášť kvalitné lebo sa takmer určite ocitnú v mojej vlastnej knihe.

     Súčasne pri dohadzovaní sa detailov s vydavateľstvom som začal riešiť skutočnosť, kedy a kam pôjdem spraviť fotky. Z toho dôvodu som kontaktoval známych a snažil sa s nimi dohodnúť ako by sme ideálne vyriešili výlety po východe. V konečnom dôsledku som sa dohodol s tromi známymi. S prvým som v marci prešiel okolie Košíc a južný Zemplín. S druhým som sa dohodol na dlhom štrnásťdňovom turné po väčšine územia a s posledným na víkendovom výlete  do Vysokých Tatier. Všetko bolo detailne naplánované, zmluva s vydavateľstvom podpísaná a tak už ostávalo čakať na pekné počasie a na to kým spravím štátnice.

Cestovanie po kraji

     Po spomínaných štátniciach kedy sa oficiálne zo mňa stal právnik som dlho doma nelenil ale vyrazil na cesty. O týchto cestách som podrobne písal články ako aj publikoval videá (klikni sem a nájdeš ich všetky :))a z toho dôvodu nemá teraz zmysel rozpisovať moje skúsenosti, keďže si ich môžete dohľadať na tomto blogu. Ak však ste ich nevideli a nemáte čas si to prejsť tak v skratke len poviem, že som zažil veľké množstvo zážitkov, videl neskutočne krásne miesta ale aj medveďa  v prírode.

osnova k tretej kapitole

Ako Záhorák písal o východe

     Po príchode som si konečne po náročnej jari našiel chvíľu čas aj na oddych, ktorý však netrval príliš dlho. Leto som zasvätil písaniu knihy. Podľa koncepcie akou sú písané ďalšie knihy zo série „Kam po“ má aj táto kniha podobný počet kapitol s podobným obsahom. Ľahko sa mi písala kapitola a milovaných hradoch či vidieckej ľudovej architektúre. Naopak asi najviac som sa potrápil pri písaní kapitoly Mestá a miesta, keďže som chcel každú obec prezentovať ako celok ale nič z nej nevynechať. Všetko sa stihlo na čas a textový materiál ako aj fotky, ktorých väčšina je mojich sa úspešne poslali do vydavateľstva.

náhľad na jednu stranu z knihy

Z tlačiarne až ku krstu knihy

     Po ďalšej komunikácii s vydavateľstvom a upresnení obsahu konkrétnych strán sa rozhodlo, že kniha uzrie svetlo sveta 23. marca 2018. Už 9. marca som si všimol, že kniha sa dá objednať na dvoch hlavných stránkach knižných domov a preto aj keď mi vydavateľstvo čoskoro zaslalo pár kusov rozhodol som sa nečakať a kúpiť si jednu! Prišla presne na čas. V piatok na obed mi poštár predal zásielku, pomaly som si ju otvoril, privoňal k novej knihe a s radosťou začal listovať a prezerať jej stránky. O pár hodín na tom som zistil, že ku knihe je spravené aj promo na stránke femme.sk s článkom Naozaj na východe nie je nič? Podobne vtipne reagovalo aj na aktuálny výrok Roberta Fica "na východe nič nie je" kníhkupectvo Martinus. Tam vyfotili moju knihu s nálepkou, čím by znel jej názov NIKAM po východnom Slovensku. Z množstva pekných reakcií ma potešila správa od jedného dievčaťa z instagramu, ktorá mi napísala veľmi peknú správu.
     Nasledujúce dni až po krst boli v znamení eufórie z knihy. Sóda opäť spravila so mnou interview (Cestovateľ Filip Jurovatý: Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť)a článok z neho bude čoskoro už na internete. Krst sa uskutočnil na veľkonočnú nedeľu 1. apríla 2018. Krstilo sa vodou z Malého štrbského plesa a za krstných rodičov som si vybral všetkých blízkych kamarátov, ktorí sa prišli na krst. Po prijemnej besede sa išlo ešte oslavovať do mesta.

krstenie knihy

Poďakovanie

     Moja veľká vďaka pri tvorení tejto knihy patrí (chronologicky): stránke panoramio, Lucii Hochi z magazínu Sóda, vydavateľstvu Albatros Media, cestovateľom Marekovi S., Tiborovi B. a Romanovi N., celej rodine a napokon Barbare Braunovej za pomoc pri jazykovej korektúre.

Radosť na záver

     Aj keď som nikdy nerozmýšľal nad tým, že by som napísal knihu, tak musím povedať, že to bola skvelá príležitosť. Zase som sa mohol posunúť niekam inam a pritom spoznať ďalšie zaujímavé a krásne miesta. Predstavujem si ako budete čítať riadky mojej knihy a pritom budete cítiť ten istý pocit, ako som mohol zažiť pri svojich dobrodružstvách. Verím preto, že táto kniha vám bude skvelým sprievodcom a odpovie vám na všetky otázky Kam po východnom Slovensku.

Zo Stredného Slovenska: #2 Liptov

Mlyny Oblazy v Kvačianskej doline

     Kraj, ktorý som si myslel že mám dobre prejdený, lebo som v ňom bol viackrát je Liptov. No mýlil som sa a preto som v ňom ešte prešiel ďalšie zaujímavé miesta, s ktorými sa podelím v nasledujúcom článku. Ak by ste tu však nenachádzali iné známe miesta skúste sa pozrieť na článok z minulého roka, kde nájdete opis miest ako Pribylina, Liptovská Mara, Liptovský hrad, hrad Likava, Ružomberok a Vlkolínec.

     V roku 2017 som na Liptove začínal svoj veľký štrnásťdňový výlet, preto aj keď je vonku už skoro zima fotky budú z teplučkého mája. Skôr než som sa dostal na Liptov vystúpil som z rýchlika v susednom kraji Turiec v meste Vrútky. Odtiaľ sme sa ešte presunuli na Oravu aj do dediny Leštiny, kde je drevený evanjelický kostol, ktorý je významný tým, že tu bol pokrstený Pavol Országh Hviezdoslav a je zapísaný do Zoznamu UNESCO.

     Prvá zastávka na Liptove bola v kúpeľnej dediny Lúčky. Sem som pôvodne chcel ísť aj z Liptovského hradu minulý rok, ale vtedy už nebolo síl a ani čas. Dôvodom zastávky bola hlavná ikona obce - mohutný vodopád.

     Počasie prvý deň výletu neprialo, no aj tak sme sa vydali na menšiu turistiku do Kvačianskej doliny. Zase sme neplánovane skončili na Orave odkiaľ bolo k cieľu bližšie. Kvačiansky potok sa predral veľmi úzkymi skalami až na jednom mieste vytvoril lúku, na ktorej človek postavil mlyny, ktoré nazval Oblazy. Kedysi takmer rozpadnuté dedičstvá starých otcov sú dnes opravené. Jeden vlastný štát a o druhý starajú dobrovoľníci. Pri Mlynoch začalo zase liať a tak sme tam neplánovane museli ostať nejaký čas.

     Ďalšou zastávkou bol drevený kostol vo Svätom Kríži, ktorý pôvodne však stál dnes v potopenej dedine Paludza. Veľkolepý drevený chrám nesmel skončiť na dne Liptovskej Mary a preto našiel dôstojné miesto na kraji inej dediny.

     V Liptovskom Hrádku som si konečne lepšie mohol pozrieť tretí hrad Liptova než len si ho cvaknúť z autobusu. Okrem toho sme vyšli na skalu pri rybníku a pozrel sa na mesto a krajinu.



     Neďaleko Hrádku blízko Kráľovej Lehoty no stále v časti dediny Hybe – kde sa odohráva dej mojej obľúbenej knihy Tisícročná včela – leží zaujímavá stavba. Je ňou Štróblova vila. Podľa historických fotiek mala pôvodne strechu ovplyvnenú renesanciou z čias Mateja Korvína – vysokú ako Vajdahunyad vára v Sedmohradsku či Vajdahunyad vár v Budapešti, čo bolo typické pre éru konca monarchie kedy budova sochára vznikla.

     Na hranici žilinského a prešovského kraja za Važcom sa nachádzala pod Tatrami ďalšia zastávka. Bol to môj prvý navštívený nemecký vojenský cintorín na Slovensku. Musím povedať, že tak ako neskôr pri Duklianskom priesmyku v Hunkovciach bol aj tento upravený. Jarky boli vyčistené, tráva pokosená a hroby v presnej línii.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-2 - Lúčky; 3 - Leštiny; 4-6 - Mlyny Oblazy; 7-9 - Svätý Kríž; 10 - Litpovský Hrádok; 11 - Štróblova vila; 12-13 - nemecký vojenský cintorín Važec; 14-16 - Liptovská teplička

     Poslednou zastávkou, ktorá však dnes už patrí do okresu Poprad ale stále v jej názve je schovaný názov kraja, do ktorého pôvodne patrila je Liptovská Teplička. Malá obec schovaná neďaleko prameňa Čierneho Váhu sa stala známa pre svoje unikátne pivničky. V takom množstve ako tu ich nikde nenájdete (ešte som videl podobného typu asi tri pri Vyšných Ružbachoch).

     Pri zapadajúcom slnku prvého dňa veľkého výletu po Slovensku som obdivoval pekné pivničky v Tepličke a rozlúčil sa s Liptovom, ktorý ma dúfam ešte niečím v budúcnosti prekvapí – i keď si myslím, že konečne som z neho prešiel dostatok miest.

Zo Stredného Slovenska: #1 Horehronie & Podpoľanie

Chramošský Viadukt v Telgárte

     Úvodom roka 2017 som si vymedzil cestovateľské ciele pre tento rok – prejsť tie miesta Slovenska, ktoré som ešte nevidel a sú známe alebo významné, aby som si mohol povedať bol som na dôležitých miestach každého slovenského kraja. Pominulé roky hlavne ten minulý a predminulý sa mi tento cieľ tiež daril napĺňať. Pomaly som sa zakúsaval zo západu až k jeho východným častiam, no nestihol som všetko prejsť. Rozhodol som sa preto, tento rok preskúmať východné Slovensko. Až na pár miest, čo by som rád ešte navštívil, považujem však východ za prebádaný. Avšak, aby tento rok nebol len o východnom Slovensku, tak som chcel prejsť aj menej prebádané kraje Zo stredného Slovenska. Pripravil som si pre vás krátky päťdielny seriál, v ktorom vám predstavím niektoré stredoslovenské regióny. Tieto kraje som síce už navštívil, ale zavítal som do nich zase. Musel som. Naposledy som v nich nestihol prejsť všetky atraktívne miesta a tak teraz chcem dobehnúť to, čo mi minule chýbalo. Prvý článok zo série bude o Horehroní a o Podpoľaní.

     Pri slovenských regiónoch, ako to býva zvykom, začnem vymedzením hraníc a vysvetlením pôvodu názvu. Začnem s vysvetlením názvov – Horehronie je oblasť horného toku rieky Hron a Podpoľanie je oblasť pri pohorí Poľana. Oblasť, ktorú budem spomínať v článkoch patrila historicky do Zvolenskej župy a do časti Gemera. To však asi do dnešných dní len málo napovie a preto načrtnem geografické hľadisko, z ktorého sú podstatné dve miesta – rieka Hron a sopečné pohorie Poľana. Hron pramení spolu s ďalšími štyrmi riekami pod Kráľovou Hoľou v Nízkych Tatrách. Oblasť od prameňa po Zvolen môžeme v širšom ponímaní nazvať ako Pohronie, lebo historicky tu nebolo iné pomenovanie kraja, ktorý by dal názov tomuto celku než ako Zvolenská župa. O úseku za Zvolenom k Leviciam nehovoríme o Pohroní ale o Tekove, po maďarsky Bárs (čítaj Bárš). Taktiež úplný záver rieky nenesie svoj názov v spojení s Hronom ale s Dunajom ako Podunajsko. Čo teda považujeme za Horehronie? Existuje viacero odpovedí. Za jednoznačnú odpoveď považujeme oblasť od prameňa rieky po dedinu Polomka, kde končil okres Gemerskej župy. V dnešnom ponímaní však zahrňujeme do oblasti aj celý okres Brezno. Za Podpoľanie de facto považujeme celý súčasný okres Detva – i keď južné dediny, boli súčasťou Novohradu (Horný Tisovník, Stará Huta, Podkriváň, Látky a časť obce Detvianska Huta). Osobitnú časť tzv. mikroregión, nesie oblasť okolia Banskej Bystrice, ktorá sa vymedzuje za Mikroregión Severné Podpoľanie. Ak sa nevyznáte z toľkých pojmov pustite si video, kde to snáď jednoduchšie pochopíte.

     Poďme teda na cestu priamo od prameňa rieky Hron. Za jej oficiálny prameň sa považuje miesto neďaleko Chramošského viaduktu, kam smerovali moje prvé kroky. Horehronie pre svoju horskú polohu potrebovalo dobré dopravné spojenia. Rôzne prevýšenia, neprístupný terén a blízke železiarne v Podbrezovej, ktoré tvorili železnicu pre celú monarchiu, spôsobili preklenutie aj úseku pri prameni Hrona. Vznikli tu dva viadukty – Chramošský a Telgárstky. V Telgárte nájdete ešte tretí železničný unikát. Ide o Telgártsku slučku. Vlak sa v skale otočí – spraví slučku s približne 270 stupňami a tiež prekoná potrebné prevýšenie / zníženie terénu.



     Jedna z mojich najobľúbenejších ľudových piesní, ktorú však nemenovaná komerčná televízia sprzdnila pre svoju reality show, je To ta Heľpa. Ako sa spieva v piesni je to pekné mesto, no dnes mi výzor Heľpy nepripomenuli žiadne pekné dreveničky ale len obyčajné domy. Vyfotil som preto aspoň vstupnú bránu do dediny, v ktorej vznikla ľudová pieseň, udržuje si svoj výšivkársky vzor a bola námetom pre maliara Janka Alexyho a Gustáva Mallého.

     Mesto Brezno som naposledy navštívil ešte na základnej škole, teda vtedy som ním len prechádzal do Polomky. V meste majú problém s parkovaním! Myslím, tým to neplatené, ak by ste chceli sa len tak prejsť po jeho udržiavanom historickom jadre. Nezdržali sme sa tu preto dlho a išlo ďalej dolinou. Avšak išli sme dolu Hronom a nie po doline hore Hronom, kade utekal hlavný hrdina básne Branko od Sama Chalupku.

     Poslednou zastávkou na Horehroní nebol Lesnícky skanzen v prírode v Čiernom Balogu ale vojenský pamätník v Nemeckej. Tento pamätník pripomínajúci hrôzy druhej svetovej vojny nespomína na vojakov ale na civilistov, ktorí boli masovo spálení fašistami v miestnej vápenke v januári 1945. Ďalej sa pokračovalo okolo hradu Slovenská Ľupča, ktorý patrí k mojim najobľúbenejším - viac o ňom sa dočítate z môjho článku z roku 2015.

     Kraj Sama Chalupku, ktorý okrem Branka napísal známe Mor ho! nie je len Horehronie ale aj Severné Podpoľanie, kde pôsobil aj jeho brat Ján. V dedine Poníky sa odohráva dej básne Turčín Poničan, ktorý opisuje krvavý vpád Turkov na Poníky. Po Turkoch dnes niet v dedine stopy za to tu nájdete krásnu stredovekú stavbu kostola sv. Františka z Assisi.

     V susednej dedine Dúbravica som sa kedysi dočítal, že stojí zrúcanina hradu. Po bližšom preskúmaní ťažko usúdiť či išlo o hrad alebo o zrúcaninu hradu prestavaného na kaštieľ. No ak chcete tiež o tomto mieste polemizovať stačí zavítať do tohto kraja. Podobne by ste našli ďalšiu zaujímavú zrúcaninu, tento krát asi už naozaj kaštieľa, v Dolnej Mičinej. 

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - Telgártsky viadukt; 2 - vpravo príde vlak, ktorý prejde vľavo po viadukte a začne sa točiť a smerovať do tunelu z ktorého vyjde vpravo dole; 3 - Heľpa; 4 - Brezno; 5 - Nemecká; 6 - Slovenská Ľupča; 7-8 - Poníky; 9-10 - Dúbravica; 11-12 - Dolná Mičiná; 13-14 - Čerín; 15-17 - Detva; 18-19 - Zolná

     Posledná zastávka Severného Podpoľania bola v dedine Čerín, kde sa nachádzal zaujímavý stredoveký kostol s ešte zaujímavejšou drevenou zvonicou. Taktiež bolo vidno, že sa nachádzate na Podpoľaní, lebo pri kostole sa nachádzali typické podpolianske drevené kríže zdobené farebnými ornamentmi.
     Z Čerína viedli cesty na juh, kde kraj nie je tak kopcovitý a je považovaný za to pravé Podpoľanie. V dedine Zolná, v ktorej tečie rovnomenný potok, sa nachádza gotický kostol. Ten bol však obohnaný múrom, tak som sa naň pozeral v októbrovom svetle len z rôznych pozícií na okolitej lúke.
    K poslednej zastávke som išiel cez Očovú, kde sa narodila ozdoba Uhorska - Matej Bel. Keď som prišiel do Detvy, ani som nepostrehol, že som v okresnom meste. Mesto svojim výzorom nevyniká žiadnou výraznou pamiatkou. Známe je však pre Podpolianske slávnosti, pre svoj typický ľudový kroj - kde muži majú krátky vrchný odev a sú preto holopupkáči a pre vyrezávané drevené kríže. Tie jediné som v meste našiel pod kalváriou a zadíval sa do ich detailov, z ktorých vynikal slovanský Perúnov kvet - symbol ochrany.

     Oba zmienené regióny patria k rýdzo slovenským krajom, kde možno započuť výrazný stredoslovenský dialekt - miestami pre Záhoráka až moc mäkký. Hoci som pri cestách krajom nemal väčšinou šťastie na pekné počasie, viem si dobre predstaviť ako pekne musia vyzerať zvlnené kopce pri dopadajúcom slniečku, ktoré boli a sú motívom tradičnej ľudovej výšivke, básniach a ďalších zvykov.