V roku
2015 som cez leto výletoval po rodnom senickom okrese, aby som odhadil neznáme
mlyny. Myslím si, že sa mi to vtedy podarilo. No zároveň o pár rokov sa mi
podarilo nešťastím vymazať aj fotky týchto miest z internetu. Články o mlynoch
na blogu síce zostali, no boli smutné bez fotografií.
Keďže
v tomto druhom roku pandémie sa veľmi nedá cestovať po svete, tak som sa
rozhodol oprášiť túto starú tému a vytvoril som prehľadnejšiu verziu projektu
– vytvoril som video!
Verím,
že sa bude video páčiť a dozviete sa tak niečo viac o regionálnych dejinách.
Kraj, ktorý som si myslel
že mám dobre prejdený, lebo som v ňom bol viackrát je Liptov. No mýlil som
sa a preto som v ňom ešte prešiel ďalšie zaujímavé miesta, s ktorými sa
podelím v nasledujúcom článku. Ak by ste tu však nenachádzali iné známe
miesta skúste sa pozrieť na článok z minulého roka, kde nájdete opis miest
ako Pribylina, Liptovská Mara, Liptovský hrad, hrad Likava, Ružomberok a Vlkolínec.
V roku 2017 som na
Liptove začínal svoj veľký štrnásťdňový výlet, preto aj keď je vonku už skoro
zima fotky budú z teplučkého mája. Skôr než som sa dostal na Liptov
vystúpil som z rýchlika v susednom kraji Turiec v meste Vrútky. Odtiaľ
sme sa ešte presunuli na Oravu aj do dediny Leštiny, kde je drevený evanjelický kostol, ktorý je významný tým,
že tu bol pokrstený Pavol Országh Hviezdoslav a je zapísaný do Zoznamu
UNESCO.
Prvá zastávka na Liptove
bola v kúpeľnej dediny Lúčky.
Sem som pôvodne chcel ísť aj z Liptovského hradu minulý rok, ale vtedy už
nebolo síl a ani čas. Dôvodom zastávky bola hlavná ikona obce - mohutný vodopád.
Počasie prvý deň výletu
neprialo, no aj tak sme sa vydali na menšiu turistiku do Kvačianskej doliny.
Zase sme neplánovane skončili na Orave odkiaľ bolo k cieľu bližšie.
Kvačiansky potok sa predral veľmi úzkymi skalami až na jednom mieste vytvoril
lúku, na ktorej človek postavil mlyny, ktoré nazval Oblazy. Kedysi takmer rozpadnuté dedičstvá starých otcov sú dnes
opravené. Jeden vlastný štát a o druhý starajú dobrovoľníci. Pri
Mlynoch začalo zase liať a tak sme tam neplánovane museli ostať nejaký čas.
Ďalšou zastávkou bol
drevený kostol vo Svätom Kríži,
ktorý pôvodne však stál dnes v potopenej dedine Paludza. Veľkolepý drevený
chrám nesmel skončiť na dne Liptovskej Mary a preto našiel dôstojné miesto na
kraji inej dediny.
V Liptovskom Hrádku som si konečne lepšie mohol pozrieť tretí hrad
Liptova než len si ho cvaknúť z autobusu. Okrem toho sme vyšli na skalu
pri rybníku a pozrel sa na mesto a krajinu. Neďaleko Hrádku blízko
Kráľovej Lehoty no stále v časti dediny Hybe – kde sa odohráva dej mojej
obľúbenej knihy Tisícročná včela – leží zaujímavá stavba. Je ňou Štróblova vila. Podľa historických
fotiek mala pôvodne strechu ovplyvnenú renesanciou z čias Mateja Korvína –
vysokú ako Vajdahunyad vára v Sedmohradsku či Vajdahunyad vár v Budapešti,
čo bolo typické pre éru konca monarchie kedy budova sochára vznikla.
Na hranici žilinského a prešovského
kraja za Važcom sa nachádzala pod Tatrami ďalšia zastávka. Bol to môj prvý
navštívený nemecký vojenský cintorín
na Slovensku. Musím povedať, že tak ako neskôr pri Duklianskom priesmyku v Hunkovciach
bol aj tento upravený. Jarky boli vyčistené, tráva pokosená a hroby v presnej
línii. Insert title here
1-2 - Lúčky; 3 - Leštiny; 4-6 - Mlyny Oblazy; 7-9 - Svätý Kríž; 10 - Litpovský Hrádok; 11 - Štróblova vila; 12-13 - nemecký vojenský cintorín Važec; 14-16 - Liptovská teplička Poslednou zastávkou, ktorá
však dnes už patrí do okresu Poprad ale stále v jej názve je schovaný
názov kraja, do ktorého pôvodne patrila je Liptovská
Teplička. Malá obec schovaná neďaleko prameňa Čierneho Váhu sa stala známa
pre svoje unikátne pivničky. V takom množstve ako tu ich nikde nenájdete (ešte
som videl podobného typu asi tri pri Vyšných Ružbachoch).
Pri zapadajúcom slnku prvého
dňa veľkého výletu po Slovensku som obdivoval pekné pivničky v Tepličke a rozlúčil
sa s Liptovom, ktorý ma dúfam ešte niečím v budúcnosti prekvapí – i keď
si myslím, že konečne som z neho prešiel dostatok miest.
Maticzov vodný kolový mlyn na Malom Dunaji, Tomášikovo
Spravil som poslednú skúšku
a o tri minúty mi na to išiel vlak. Ja som ho stihol! Začalo sa
oficiálne leto a ja som sa vybral do Jelky. Viem neznie to nejako úžasne,
ale miesto bolo pekné! Hoci počasie som precenil a v tých nohaviciach
a košeli bolo veľké horko!
Do tohto „južanského“ miesta som sa vybral
preto, lebo som sa rozhodol pokračovať v mlynárskej tradícii aj tento rok.
Nuž a najznámejšie mlyny nájdeme práve na Malom Dunaji. Z tridsiatich
siedmich mlynov sa zachovalo už len päť. Najbližší od Bratislavy, kde sa Malý
Dunaj rozdeľuje od Dunaja, je mlyn v Jelke. Táto viac maďarská obec je
veľká – má vlastnú políciu, nejaké zdravotné centrum a jeden krásny mlyn.
Drevený Neméthov mlyn (z maďarčiny - Nemcov) stojí na drevených stožiaroch.
V mlyne sa domlelo v roku 1951 a teraz funguje ako múzeum, je
však zrekonštruovaný a koleso sa točí na elektrický pohon a umlelo by
vyše 2 tony múky denne. Mlynom ma previedol milý pán, všetko mi poukazoval,
vysvetlil, bolo to príjemné rozprávanie.
Ďalší výlet (#2) bol k vodným mlynom v Tomášikove, Jahodnej a v Dunajskom Klátove. Po víkende som sa skoro ráno vybral vlakom do Galanty a odtiaľ do Tomášikova. V tejto dedine majú tiež zaujímavý strom - skončil tesne druhý v súťaži strom roka 2015. Mlyn v tejto obci bol z technických príčin zatvorený ale bol naň krásny výhľad. Vybral som sa cez pole do Jahodnej - cesta bola pekne vyšliapaná, iba čo miestami už bola užšia a práve vtedy zo slnečníc vybehla laň. Neviem kto sa viac vyľakal. Mlyn v Jahodnej ma sklamal. Okrem toho, že tiež nebol prístupný nebol ani nijako dostupný, aby sa pekne vyfotil. Naopak veľmi milo prekvapil mlyn v Dunajskom Klátove. Bol opravený z nórskych fondov. Prostredie bolo pekne upravené a z druhej strany Klátovského ramena bola aj vyhliadka. Tento mlyn narozdiel od Jelky už nemelie. Interiér bol zachovaný len s pani som si veľmi nepokecal - pre jazykovú bariéru. Ďalšou kuriozitou boli otváracie hodiny - od 13:00 do 15:00 (lebo podporujeme cestovný ruch), ale tak pani tam práve bola takže mi otvorila aj mimo týchto hodín. Cena vstupného bola primeraná jedno euro, zľavnené len päťdesiat centov, naproti tomu dve eurá stálo fotenie - čo naozaj nechápem z čoho vychádzalo, keďže interiér neponúkal ničím výnimočné exponáty.
Popis: 1-3 - Némethov vodný kolový mlyn na Malom Dunaji, Jelka; 4 -Maticzov vodný kolový mlyn na Malom Dunaji, Tomášikovo; 5 - Maticzov vodný mlyn na Malom Dunaji, Jahodná; 6-8 - Vodný mlyn na Klátovskom rameni, Dunajský Klátov; 9-12 - Múzeum vodného mlynárstva, lodný mlyn na Malom Dunaji, Kolárovo Posledný výlet (#3) zhodou okolností vyšiel na medzinárodný deň Dunaja (29. jún). Ráno, nie tak skoro ako obvykle, som sa vlakmi prepravil do Nových Zámkov a odtiaľ do Kolárova, po maďarsky Gúta. Kraj je rovinatý, vonku bolo horúco a polia boli plné obilia. V obci okrem kaplnky, vodometu a kostola sa nachádzal krásny mlyn. Tento bol výnimočný tým, že plával na rieke - jediný na Slovensku tohto typu - hoci všetky mlyny na Malom Dunaji boli pôvodne plávajúce. Výhodu tohto typu bolo ľahké premiestnenie. Tento mlyn je len kópiou mlynu z Radvane, ktorý bol v Komárňanských lodeniciach. Mlyn po rekonštrukcii si vybral toto miesto, kde zakotví, keďže v rodnej obci nedostal povolenie. Interiér bol pekne vybavený, páčili sa mi najmä rybárske siete, dotvárali príjemnú atmosféru. Po mlyne ma previedla jeho vlastníčka, bol to milý a príjemný výklad. Som rád, že som mohol objaviť ďalšie krásne miesta na Slovensku, najmä tieto, ktoré sú spojené s remeslom. V budovách bola cítiť atmosféra ťažkej práce a duch minulosti, ktorý ostal na týchto miestach uzavretý. Uvidíme, kde sa stretnem s mlynmi nabudúce...
Keď som si už myslel, že môj rodný kraj už
celý poznám, tak som zistil, že tomu tak nie je. Po tom čo moje mesto (Senica)
vytvorilo propagačné brožúrky o Záhorí, v ktorých boli zverejnené
moje fotografie, dostal som od mesta aj publikáciu o mlynoch v Senici.
Celkom ma, táto pre mňa neznáma, história zaujala na toľko, že som sa rozhodol
spracovať túto tému širšie. Tak som si sadol za počítač, pobehal knižnicu a historické
mapy a to všetko pre to, aby som odkryl skrytú históriu a keďže mojim
hobby je fotiť rozhodol som sa, že okrem spracovania údajov musím miesta prejsť
osobne. V okrese Senica sa nachádza zopár dominantných tokov a preto som
rozdelil prácu na časti o mlynoch na potoku Teplica, rieke Myjava a jej
zvyšných prítokoch, na rieke Rudava a na Lakšárskom potoku. Pre lepší
prehľad pripájam mapu, kde sa mlyny nachádzali.
Medzi posledné mlyny, ktoré
nájdeme v Senickom okrese patria mlyny na Lakšárskom potoku. Názov tohto
potoka sa spomína už v 13. storočí ako Lapsár. Názov môžeme odvodiť zo
staromaďarských slov lap ako plytký močiar zaplavený rastlinstvom a slova
sár čiže bahno. Tento potok pramení v chotári obce Lakšárska Nová Ves,
ďalej preteká smerom na západ cez borový les a v chotári Moravský
Svätý Jur sa stáča do Rudavy. Pred reguláciou však mal mnoho meandrov, ktoré sa
ľahko predierali pieskovým borom kadiaľ sa nivnými lužinami vlieval priamo do
Moravy. Z toho dôvodu vznikalo v priebehu 17. – 18. storočia na prúde
potoka veľa sedliackych mlynov, po ktorých sa dodnes zachovalo veľa osád. Táto
oblasť sa začala osídľovať až po tureckých vojnách, keď zemepáni chceli využiť
potenciál tohto miesta. V roku 1720 bolo na tomto mlyne zaznamenaných 7
mlynov, neskôr ich bolo až osem. Na mlynoch mleli známe mlynárske rodiny
a to Šišulákovci, Vallovci, Tomkovci, Húškovci, Trajlínkovci a Ševčovičovci.
Prvým mlynom od prameňa na Lakšárskom
potoku bol mlyn v osade Šišuláky. Nazývaný bol podľa pôvodných vlastníkov
Jozefa, Jána a Juraja Šišuláka, neskôr Jakub Šišulák podľa ktorého ďalej
Jakubáci. Bol vzdialený pol hodinu chôdze od kostola a v roku 1780 tu žilo
47 ľudí v siedmich domoch. Ešte v 50. rokoch 20. storočia tu
hospodáril Štefan Šišulák.
Druhý mlyn na potoku s názvom Walla,
neskôrna rozlíšenie Horné Vally
ležal už trištvrte hodiny od kostola. V tom istom roku žilo
v usadlosti až 39 ľudí v štyroch domoch. Podobne aj tu sa mlelo až do
50. rokov, kedy bol vlastníkom Michal Beňa.
Na mlyne Dolné Vally hospodáril Martin
Sturzik, podľa ktorého sa nazýval ajSturzikov
mlyn. Posledný vlastník mlyna, ktorý tu mlel bol Ján Janečka začiatkom
druhej polovici 20. storočia.
Osada Tomky získala pomenovanie
podľa mlynárskej rodiny Tomkovcov. K mlynárom z tohto rodu boli Juraj
a Jakub.
Jakub Vallabol mlynárom na ďalšom mlyne, zvanom neskôr Hladíkov
mlyn. Založený bol neskôr ako ostatné, až v priebehu 18.-19. storočia.
Osada sa nazýva Šimkovci podľa posledných vlastníkov. Ako slobodní remeselníci,
to nemali jednoduché. Zemepáni z Borského Svätého Jura z nich chceli
spraviť poddaných, a keď sa im tom nepodarilo prišli ich vyvraždiť. Incident
prežila len jedna jediná žena, ktorá pracovala v tom čase na poli.
V obci Moravský Svätý Ján sa
nachádzali na Lakšárskom potoku 3 mlyny. Prvým mlynom boli mlyn v osade Húšky.
Meno získal po vlastníkoch Štefana a Jána Húška. Pamäte
uvádzajú rok 1851 ako dátum rekonštrukcie mlyna, ďalšia oprava mala byť
uskutočnená v roku 1904 a posledná v roku 1947, keď mlyn patril poslednej mlynárskej
rodine na Húškoch, Julínyovcom. Húštiansky mlyn fungoval do roku 1952, potom až
do
60. rokov slúžil na šrotovanie obilia na kŕmne účely. Jozef Húšek na to spomína
týmito slovami “K Húškom dojel autobus,
žandári, dovézli milicionárú, v noci nás vyhnali ven,
rozhádzali šecko v baráku. Odovzdáky byli obrovské, čovjek ostau houí. Jedna
rodzina
mjeli bunkr v stodole na prasátka, našli to, zhabali alebo aj zavreli ludzí. Na
Húškoch
ale to nebylo až také, nebyl tady žádný kulak. Jedna rodzina od Húškú aj tak
utékli do
Ameriky, Šišoláci, aj od Tomkú utékla též jedna rodzina...Ludé si potom zvykli na to, inší im
nezbývauo, no tak... povidám, vyrobili si pár korun, domy si porobili,
poprerábjali, kerý byu šikovný, muadší ešče, chaupi... pár korun si vyrobili...
Co už mjeu každý, inší im nezbývauo, zmírili sa s tým ludé...”
V druhom desaťročiu 18. storočia
vznikla mlynská osada Trajlínky. Prvý doložený vlastník najzachovalejšieho
mlyna, Trajlínek, sa spomína v súpise mlynov Bratislavskej župy
v roku 1723. Podľa ústnej tradície mlyn založili traja bratia pôvodom
z nemeckých krajín. Názov mlyna je odvodený od priamej cesty k mlynu,
Drei Linie. Pôvodný drevený mlyn stal na mieste dnešného „Rusňákovho domu“.
Neskôr sa proti prúdu postavil väčší mlyn, ktorý už nebol hnaný spodnou vodou,
ale mlynské koleso zo Sankt Pöltnu bolo hnané vodou, ktorá padala na lopatky
z vybudovaného kanála.V roku
1920 bol mlyn prestavaný na valcový a mlyn prenajímali krajnánkom. V usadlosti
okrem mlyna a obytnej budovy aj ďalšie murované budovy, šopy a kôlne.
Posledným mlynom, ktorý patrí pod Moravský
Svätý Ján je Ševčovičov mlyn. Rodina Ševčovičov bývala v obci už od
17. storočia, ale presný vznik mlyna sa nezachoval ani ako jeho zánik. Vieme
však zanikol ako prvý z mlynov na potoku a potom Sturzikov
a Šimkov. Na mapách z 80. rokov 19. storočia sa oblasť, kde stál
nazývala „Pred mlínem“, ale mlyn tu
už nestál. Mlyn, teda stál približne v oblasti, kde diaľnica D2 križuje
Lakšársky potok.
Keď som si už myslel, že môj rodný kraj už
celý poznám, tak som zistil, že tomu tak nie je. Po tom čo moje mesto (Senica)
vytvorilo propagačné brožúrky o Záhorí, v ktorých boli zverejnené
moje fotografie, dostal som od mesta aj publikáciu o mlynoch v Senici.
Celkom ma, táto pre mňa neznáma, história zaujala na toľko, že som sa rozhodol
spracovať túto tému širšie. Tak som si sadol za počítač, pobehal knižnicu a historické
mapy a to všetko pre to, aby som odkryl skrytú históriu a keďže mojim
hobby je fotiť rozhodol som sa, že okrem spracovania údajov musím miesta prejsť
osobne. V okrese Senica sa nachádza zopár dominantných tokov a preto som
rozdelil prácu na časti o mlynoch na potoku Teplica, rieke Myjava a jej
zvyšných prítokoch, na rieke Rudava a na Lakšárskom potoku. Pre lepší
prehľad pripájam mapu, kde sa mlyny nachádzali.
Druhou riekou na Záhorí je Rieka Rudava.
Tá pramení neďaleko Bílkových Humenec preteká smerom k Prievalom, odkiaľ
tečie smerom na juh a tvorí hranicu medzi borom a zvyškom nížiny. Pri
Plaveckom Mikuláši si to rieka zase rozmyslí a vstúpi do boru a tečie
na západ až sa vlieva do Moravy. Na rieke Rudave v minulosti stáli mlyny
v okrese Senica len v Prievaloch a v Plaveckom Petri.
V Prievaloch bývalo vraj viacero
mlynov, spomína sa na Hlavinskom potoku ako aj na oboch Rudavách. Na mape
z roku 1914 je zaznačený Vrábelský mlyn v bore. Zo zvyšných
dvoch Olšovských mlynov ostali už len víkendové usadlosti – Heribanovci
a Bílikovci.
V malebnej dedinke Plavecký Peter
bývali dva mlyny. Prvý mlyn leží priamo v dedine. Vznikol medzi 19.
a 20. storočí. Od roku 1992 je tento Elektrický mlyn kultúrnou
pamiatkou.[1]
Druhý mlyn sa nachádzal na konci obce smerom do boru a jeho budova stojí
dodnes.
Keď som si už myslel, že môj rodný kraj už
celý poznám, tak som zistil, že tomu tak nie je. Po tom čo moje mesto (Senica)
vytvorilo propagačné brožúrky o Záhorí, v ktorých boli zverejnené
moje fotografie, dostal som od mesta aj publikáciu o mlynoch v Senici.
Celkom ma, táto pre mňa neznáma, história zaujala na toľko, že som sa rozhodol
spracovať túto tému širšie. Tak som si sadol za počítač, pobehal knižnicu a historické
mapy a to všetko pre to, aby som odkryl skrytú históriu a keďže mojim
hobby je fotiť rozhodol som sa, že okrem spracovania údajov musím miesta prejsť
osobne. V okrese Senica sa nachádza zopár dominantných tokov a preto som
rozdelil prácu na časti o mlynoch na potoku Teplica, rieke Myjava a jej
zvyšných prítokoch, na rieke Rudava a na Lakšárskom potoku. Pre lepší
prehľad pripájam mapu, kde sa mlyny nachádzali.
Novšiu etapu vodných mlynov reprezentuje
mlynská usadlosť na náhone Myjavy zvanej Čárska kopánka. Pôvodne bol kolesový Mandelíkov
mlyn z roku 1729 prestavaný na alternatívny motorový pohon, resp.
elektrický. Malebný až romantický komplex obytných, hospodárskych,
a technických stavieb dostal jednotný architektonický výraz až v 20.
rokoch 20. storočia. K významným
mlynárom patril tovariš Vojtech Bača v prvej polovici 20. storočia
a mlynár Richard Mandelík.
V Kuklove bol jeden
kolesový mlyn na spodnú vodu z 18. storočia. Marcinkov mlyn ležal na kuklovskej kopánke.
Obec Kúty má dlhú mlynársku tradíciu, čo
dosvedčuje aj nájdený kamenný ručný mlyn - žarnov zo 7. storočia. Na rieke
Myjava ležali v rozmedzí približne jedného kilometra tri vodné mlyny. K najznámejším
mlynárskym rodom patril rod Polák, Payha, Hovoranský, Janíček, Trasna, Kaniža,
Ševčovič.[1]
V roku 1554 sa spomína mlyn, ktorého
vlastníkom bol Machek Chetwenka, asi ide o meno Macek Červenka. Tento mlyn
mal stáť v mieste, kde neskôr stál Dopierov mlyn. Mlyn mal stáť na
mieste, kde Starú Myjavu, čiže Kútsky náhon, križuje železničná trať spájajúca
Bratislavu s Kútmi. Dopierovci vlastnili mlyn najskôr v roku 1678,
kedy Pavel Dopjer dostáva roľu od zemepána Adama Cobora. Mlyn sa nezachoval
a zanikol už v roku 1848, vraj bol k nemu zlý prístup.
Druhým mlynom v Kútoch bol Polákov
mlyn. Ten vznikol pravdepodobne v 17. storočí. Prvým vlastníkom bola
rodina Pomoranských, potom od roku 1686 Ján Payha až v roku 1716 sa sem
priženil Juraj Polák z Čáčova. V minulosti v okolí mlyna bývali
hody na sv. Martina, čiže odlišne od zvyšku obce, kedy sa končilo s mletím
obilia.V roku 1949 bol znárodnený od kedy chátra spolu so zariadením, hoci
je v ňom zariadenie a má funkčný náhon.
Posledný mlyn sa spomína v roku 1788.
Vlastnili ho viacerí spolumajitelia a to Kotejovci, Huňovci
a Komorní. Mlyn bol z dreva a bol menší oproti ostatným mlynom
v Kútoch. Janíčkov mlyn má aj svoju povesť, podľa ktorej v nej vraj
býval černokňažník. V roku 1945 bol mlyn rozobratý a dnes ho
pripomína len názov motorestu „U Janíčkov“,
ktorý tu vyrástol pri zjazde z diaľnice D2.
[1]DRŠKA,
R. Mlynárska tradícia v Kútoch. In Záhorie
– vlastivedný časopis venovaný dejinám, tradíciám, prírode a kultúre
Záhoria. s. 2-5.
