Kam po východnom Slovensku

Kam po východnom Slovensku?

      Kam po východnom Slovensku nie je len otázka turistu, ktorý chce spoznať tento krásny kraj Slovenska ale je to názov mojej prvej knihy. Príbeh, za ktorým sa skrýva vznik tohto diela netrval len chvíľu a preto ak chcete vedieť ako vznikala táto kniha, tak vám to prezradím v nasledujúcich riadkoch.

aj takto sa fotí :)

Na počiatku bolo panoramio

     Galéria fotiek s názvom panoramio, ktorú som tak často minulé roky skloňoval, stojí bez pochyby na počiatku môjho úspechu. O tom ako veľmi jej vďačím za môj rozlet som sa vyjadroval už v staršom článku s názvom „10 rokov panoramio!“ a preto sa zameriam len na to, ako konkrétne dopomohla k môjmu prvému dielu. Fotky z tejto stránky sa jednoducho objavovali na fotkách Google a preto sa ani nedivím, že ma oslovovali ľudia, či niektoré z nich môžu použiť. Podobne sa takto ozvali aj z redakcie Sóda, kde najskôr chceli použiť fotky do jedného článku, potom do druhého a takto to pokračovalo. Jedného pekného dňa po príjemnej konverzácii vznikol nápad  zo strany redakcie Sóda vytvoriť so mnou rozhovor. Takúto ponuku som prijal a interview vyšlo o pár dní 28. októbra 2016 pod názvom „Vstával o štvrtej ráno, aby počas prázdnin dokumentoval Slovensko.“ Článok mal veľký úspech a dosah. Dokonca som si všimol, že ho zdieľal aj môj učiteľ chémie z gymnázia. Po pár dňoch eufórie som skonštatoval, že už jediná reakcia, ktorá by ma mohla prekvapiť by bola ponuka napísať knihu. Neviem či som to tušil alebo privolal ale tá ponuka čoskoro prišla a veľmi ma potešila.

výsek z harmonogramu výletov

Teoretická príprava

     Príjemný mail s ponukou vlastnej publikácie som jednoznačne akceptoval i keď som sa najskôr zľakol predmetu knihy. Dôvodom mojej obavy bola skutočnosť, že v tom čase som z východného Slovenska mal prejdené len Košice, Levoču, Markušovce, Spišskú Novú Ves, Poprad, Kežmarok, Strážky, Starú Ľubovňu, trošku Vysoké Tatry a Trebišovský okres. Na druhú stranu ponuka prišla v pravý čas, lebo určite som chcel prejsť aj zvyšok Slovenska. Takto som aspoň vedel, že fotky z východu musím spraviť čoskoro a že musia byť zvlášť kvalitné lebo sa takmer určite ocitnú v mojej vlastnej knihe.

     Súčasne pri dohadzovaní sa detailov s vydavateľstvom som začal riešiť skutočnosť, kedy a kam pôjdem spraviť fotky. Z toho dôvodu som kontaktoval známych a snažil sa s nimi dohodnúť ako by sme ideálne vyriešili výlety po východe. V konečnom dôsledku som sa dohodol s tromi známymi. S prvým som v marci prešiel okolie Košíc a južný Zemplín. S druhým som sa dohodol na dlhom štrnásťdňovom turné po väčšine územia a s posledným na víkendovom výlete  do Vysokých Tatier. Všetko bolo detailne naplánované, zmluva s vydavateľstvom podpísaná a tak už ostávalo čakať na pekné počasie a na to kým spravím štátnice.

Cestovanie po kraji

     Po spomínaných štátniciach kedy sa oficiálne zo mňa stal právnik som dlho doma nelenil ale vyrazil na cesty. O týchto cestách som podrobne písal články ako aj publikoval videá (klikni sem a nájdeš ich všetky :))a z toho dôvodu nemá teraz zmysel rozpisovať moje skúsenosti, keďže si ich môžete dohľadať na tomto blogu. Ak však ste ich nevideli a nemáte čas si to prejsť tak v skratke len poviem, že som zažil veľké množstvo zážitkov, videl neskutočne krásne miesta ale aj medveďa  v prírode.

osnova k tretej kapitole

Ako Záhorák písal o východe

     Po príchode som si konečne po náročnej jari našiel chvíľu čas aj na oddych, ktorý však netrval príliš dlho. Leto som zasvätil písaniu knihy. Podľa koncepcie akou sú písané ďalšie knihy zo série „Kam po“ má aj táto kniha podobný počet kapitol s podobným obsahom. Ľahko sa mi písala kapitola a milovaných hradoch či vidieckej ľudovej architektúre. Naopak asi najviac som sa potrápil pri písaní kapitoly Mestá a miesta, keďže som chcel každú obec prezentovať ako celok ale nič z nej nevynechať. Všetko sa stihlo na čas a textový materiál ako aj fotky, ktorých väčšina je mojich sa úspešne poslali do vydavateľstva.

náhľad na jednu stranu z knihy

Z tlačiarne až ku krstu knihy

     Po ďalšej komunikácii s vydavateľstvom a upresnení obsahu konkrétnych strán sa rozhodlo, že kniha uzrie svetlo sveta 23. marca 2018. Už 9. marca som si všimol, že kniha sa dá objednať na dvoch hlavných stránkach knižných domov a preto aj keď mi vydavateľstvo čoskoro zaslalo pár kusov rozhodol som sa nečakať a kúpiť si jednu! Prišla presne na čas. V piatok na obed mi poštár predal zásielku, pomaly som si ju otvoril, privoňal k novej knihe a s radosťou začal listovať a prezerať jej stránky. O pár hodín na tom som zistil, že ku knihe je spravené aj promo na stránke femme.sk s článkom Naozaj na východe nie je nič? Podobne vtipne reagovalo aj na aktuálny výrok Roberta Fica "na východe nič nie je" kníhkupectvo Martinus. Tam vyfotili moju knihu s nálepkou, čím by znel jej názov NIKAM po východnom Slovensku. Z množstva pekných reakcií ma potešila správa od jedného dievčaťa z instagramu, ktorá mi napísala veľmi peknú správu.
     Nasledujúce dni až po krst boli v znamení eufórie z knihy. Sóda opäť spravila so mnou interview (Cestovateľ Filip Jurovatý: Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť)a článok z neho bude čoskoro už na internete. Krst sa uskutočnil na veľkonočnú nedeľu 1. apríla 2018. Krstilo sa vodou z Malého štrbského plesa a za krstných rodičov som si vybral všetkých blízkych kamarátov, ktorí sa prišli na krst. Po prijemnej besede sa išlo ešte oslavovať do mesta.

krstenie knihy

Poďakovanie

     Moja veľká vďaka pri tvorení tejto knihy patrí (chronologicky): stránke panoramio, Lucii Hochi z magazínu Sóda, vydavateľstvu Albatros Media, cestovateľom Marekovi S., Tiborovi B. a Romanovi N., celej rodine a napokon Barbare Braunovej za pomoc pri jazykovej korektúre.

Radosť na záver

     Aj keď som nikdy nerozmýšľal nad tým, že by som napísal knihu, tak musím povedať, že to bola skvelá príležitosť. Zase som sa mohol posunúť niekam inam a pritom spoznať ďalšie zaujímavé a krásne miesta. Predstavujem si ako budete čítať riadky mojej knihy a pritom budete cítiť ten istý pocit, ako som mohol zažiť pri svojich dobrodružstvách. Verím preto, že táto kniha vám bude skvelým sprievodcom a odpovie vám na všetky otázky Kam po východnom Slovensku.

Východným Slovenskom: #11 Gemer

Jaskyňa Domica

     Už desať týždňov ste mohli čítať moje články na blogu a pozerať videá na Yotube o cestách po východnom Slovensku. Prišiel však čas dokončiť túto sériu. Vitajte na poslednom jedenástom článku zo série Východným Slovenskom. Ukážem vám v nej posledný región, ktorý som ešte vôbec nespomínal. Je ním zaujímavý Gemer, ktorý hoci má vysokú nezamestnanosť má aj veľký počet pamiatok.

     Ako to už býva zvykom tak v úvode vysvetľujem pôvod slova a polohu regiónu. Túto tradíciu by som aj dnes rád dodržal tak idem na to. Historický kraj Gemer-Malohont bola župa, čiže administratívny celok v Uhorsku. Dôvetok Malohont získal v roku 1786, kedy sa táto exkláva Hontskej župy stala súčasťou susedného Gemeru. Pôvod slova Gemer sa mi žiaľ nepodarilo vypátrať hoci som si čítal o tom zaujímavú diskusiu. Z nej vyplynulo, že by slovo mohlo byť odvodené od slova gemer – hemer – hematit, čo by mohlo mať súvis s kovmi. Vtipnejšie mi prišlo, že slovo Gemer sa nápadne podobá na anglickú frázu game over 😀. K polohe regiónu poviem toľko, že sa nachádza v susedstve Maďarska a na rozmedzí východného a stredného Slovenska. Odjakživa južné rovinatejšie kraje obývali Maďari (Rimavská Sobota, Tornaľa) a hornaté údolia Slováci (Revúca, Dobšiná). Kraj býval kedysi veľmi pokrokový. Pravdepodobne za to môže rod Andrášiovcov, ktorý vybudoval stavby na ťažbu a spracovanie rúd ale aj honosné paláce. Nuž po prvej svetovej vojne patrí toto územie k najchudobnejším územiam s najvyššou mierou nezamestnanosti.

     Opis cesty začnem tam, kde som minule skončil. Z Palcmanskej Maše sa pokračovalo z kopcov do údolí rieky Slaná. Tu ešte spomeniem menšiu vsuvku – rieka je známa z národných dejín, v stredoveku neďaleko Miškovca pri nej dostal na frak uhorský kráľ od Tatárov a do dvoch rokoch od vtedy sa celé kráľovstvo takmer vyľudnilo. Malo to však aj výhody pre ďalší vývoj krajiny – nemeckú a valašskú kolonizáciu. Späť k výletu! Zo Slovenského raja sa išlo do doliny cez Dobšinský kopec, kde si cestu plnú meandrov užívali maďarskí motorkári. Prvou zastávkou v údolí bola dedinka Vlachovo. Kedysi tu žila vetva rodu Andrášiovcov z ktorej sa tu narodil jej najznámejší člen Gyula / Július Andrássy – prvý uhorský premiér, ktorý mal blízky vzťah k cisárovnej Sissi. Dnes po rode ostal menší kaštieľ s múzeom, ktorý skôr pôsobí ako kúria. K ďalším stavbám, o ktoré sa postaral významný rod bola grófska ľadovňa v skale pri železničnom moste. Kedysi podľa dobových malieb ju obklopovali sochy sfíng. Neďaleko obce sa nachádza ešte hutnícka budova v Karlovej Hute a v susednej dedine Gočovo zase Huta Etelka.

     Andrášiovci vlastnili mnoho kaštieľov východného Slovenska. Už som spomínal ten v Humennom a v Trebišove. Posledný asi najznámejší je v ďalšej dedine Betliar. Nádherný zámoček v rozľahlom parku je unikátom preto, lebo sa zachoval v takmer nedotknutej podobe z čias kedy tu žili poslední vlastníci. Na môj vkus bol interiér preplnený, no aspoň ste si mohli všimnúť ozajstné kvantum pamiatok cez obrazy, nábytok a iné dekorované bežné veci.

     Na mieste, kde rieka Slaná opúšťa dolinu a otvára sa jej kotlina, leží mesto Rožňava. Mesto baníkov má zachovalé historické námestie. Všimol som si, na ňom aj falošné budovy – len aby nezanikla pekná pôvodná fasáda. K pamiatkam mesta patrí veža v strede námestia a dva kostoly v severnej časti. Na Rožňavu budem mať len nádherné spomienky, lebo som tam býval v najúžasnejšom penzióne! Krásna záhrada plná kvetov, prívetivá domáca, tri prítulné mačky, voňavá miestnosť, plne vybavená kuchyňka ... a kopec ďalších detailov, ktoré robili atmosféru domova.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-17 - Betliar; 18-19 - Dobšínsky kopec; 20 - Karlova huta; 21 - grófska ľadovňa; 22 - Huta Etelka

     Pokračujeme krajom Andrášiovcov! V susednej dedine leží najznámejší hrad širokého okolia, hrad Krásna Hôrka. Žiaľ od jeho vyhorenia je stále neprístupný a zdobí ho len žeriav. Práce na ňom vraj stoja a peniaze sa do neho len lejú. Okrem toho som v dedinke videl nejakú maďarskú folklórnu slávnosť, obrazáreň Andrášiovcov a za dedinou ich mauzóleum.

     Posúvame sa na juh, kde sa zase kotlina stráca a rieka Slaná tečie v údolí medzi stolovými horami, planinami, národného parku Slovenský kras. Názov kras nie je odvodený od slova krása ale z chorvátskeho slova, kde boli prvý krát opísané vápencové skaly plné jaskýň. Od tých čias takéto územia dostávajú pomenovanie kras resp. karst. Ten slovenský, resp. pohraničný slovensko-maďarský(Aggtelek) má toľko vzácnych jaskýň, že mnoho z nich je zapísaných v Zozname UNESCO. Prvým miestom v prírode kam vás prevediem je Silická ľadnica. Tú by ste našli na silickej planine - keďže v jej kopcoch sa nachádza dedina Silica, ktorá slúži ako náhradný tranzit v prípade, keď je horský priesmyk Šoroška nepriestupný. Aj toto miesto je zapísané na Zoznam UNESCO. Ide o bývalú jaskyňu, ktorá si však drží svoje klíma a je v nej ľad po celý rok. Prístup k nej je značený chodníkom, no do jej útrob sa dostanú len jaskyniari.



     Z sprístupnených jaskýň som nenavštívil unikátnu Ochtínsku Aragonitovú jaskyňu, ani Gombaseckú s dlhými a tenkými stalaktitmi ba ani Krásnohorskú s najväčším 35 metrovým stalagnitom. Išiel som len do najväčšej jaskyne Slovenska do Domice. Keď vznikli hranice po prvej svetovej vojne nikto len netušil, že sa tak predelila aj jedna jaskyňa v podzemí. Dnes tak využívajú podzemné priestory oba štáty. Na Slovenskej strane si hneď účtujú poplatok za parkovné a nie je tu rozvinutý cestovný ruch. Naproti tomu, keď sme sa boli len pozrieť ako to vyzerá v Maďarsku... tam mali autokemping, všade veľa turistov, stánky.... no máme sa ešte čo učiť. Súčasťou jaskyne je aj plavba po podzemnej rieke, no pre nízku hladinu vody som ju nezažil.

     Ďalšie zastávky budú opäť tematické. Nebudú však o technických stavbách ani o jaskyniach ale tentokrát o gotike. Zachované gotické stavby spája spišsko-gemerská gotická cesta. V Plešivci tak nájdete kostol v strede obce, do ktorého som sa však nedostal. Za to som sa pozrel na miestnu kuriozitu – hrad v záhrade! Zvyšky plešivského hradu sa nachádzali v záhone medzi jahodami rodinného domu, ozaj unikát.

     To v Štítniku som si zvyšky vodného hradu len ťažko fotil, kvôli zavretej bráne. Za to som videl nááááádherny kostol. Dozvedel som sa o ňom z televízie. Od vtedy som vedel, že keď pôjdem na cesty krajom, tak sa tu musím pri ňom zastaviť. Dojednal som si s farárom jeho otvorenie a kochal sa krásou gotických fresiek. Na opísanie toho pocitu z nekonečnej radosti a úžasu nemám slov. Vraj deň pred tým tu mali svadbu zo Švédska (alebo Nórska?), čo už samo o sebe svedčí o jeho výnimočnosti – keď v takejto odľahlej dedinke chce mať niekto svadbu až z cudzej krajiny.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - Krásna Hôrka; 2-3 - Mauzóleum Andrášiovcov; 4 - Rožňava; 5 - Silická ľadovňa; 6-15 - Domica; 16-17 - Plešivec

     Dolinou Štítnického potoka som ďalej nepokračoval a opustil tak geograficky východné Slovensko a pokračoval v regióne Gemer v stredoslovenskom okrese Revúca. V spomenutej doline by som našiel už len rodisko Šafárika v Kobeliarove, dedinu Ochtiná s jaskyňou a obec Slavošovce. Vlastne do nich by som sa aj dostal z doliny Muráňa kam som mieril. Ako je to možne? Nuž odpoveď je jasná – existuje tu tunel! Slavošovský tunel alebo aj Koprášsky, ak sa naň ideme pozrieť z druhej strany je postavaný nikdy nefunkčný tunel. Počas druhej svetovej vojny boli južné časti Gemeru s maďarskou väčšinou prisúdené Maďarsku. Slovenský štát tak prišiel o možnosť vlakovej dopravy a preto sa začal stavať najskôr tunel. Vojna skončila, tunel sa vytvoril, ale už nebol dôvod jeho používania – keďže územie sa vrátilo do pôvodného stavu. V dedinke Magnezitovce kde je spomínaná časť Kopráš majú ešte jeden menší tunel aj s viaduktom. Veľmi sa mi páčil prístup domáceho ukecaného Róma, ktorý hnal ostatných, aby tu pracovali a len si neodbili aktivačné práce, tým že po dvoch hodinách išli domov.

     Aj táto časť Gemeru je bohatá na zaujímavé technické stavby. V Slovenskom rudohorí v dedinke Sirk sa nachádza stavba vysokej pece. Jej okolie bolo pokosené, pásli sa tu ovce a bol tu pokoj. No žiť by som tu nedokázal. Išlo sa ďalej.

     Okresné mesto, hoci je to len menšie mestečko, Revúca sa zapísalo do národných dejín. Nemyslím tým, že sa tu narodil predseda Slovenskej národnej strany ... ale tým, že tu majú prvé slovenské gymnázium. Budova v ktorej sa mohlo v 19. storočí vzdelávať  - aj keď len krátky čas - v slovenčine je prízemná budova. Na dnešné pomery ozaj malá škola bola čerstvo zrekonštruovaná po tom, čo bola zničená pred pár rokmi prívalovou vodou.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-8 - Štítnik; 9 - mesačná krajina pri Jelšave; 10 - Slavošovský tunel; 11-12 - Koprášsky viadukt; 13 - Koprášsky (Mníšanský) tunel; 14-16 - Sirk; 17 - Revúca; 18-22 - Muráň 

Posledná zastávka v kraji bola v Národnom parku Muránska planina. Keď si mám vybaviť nejaký obrázok pod týmto národným parkom tak sú to voľne pasúce sa kone a vysoké kopce, z ktorých vyniká aj ten na ktorom je hrad Muráň. Asi po dvojhodinovom výstupe, keď sa zdolalo prevýšenie 500 metrov, prišli sme k zvyškom hradu. Prvé čo uvidíte je známa veža (lebo je asi na každom plagáte tohto hradu). Čo ma však prekvapilo je, že hrad je ozaj rozsiahly a pokrýva celý vrchol kopca, z ktorého bol nádherný a zaslúžený výhľad do dolín. Mimo iné som dovidel aj na Prednú horu – známu liečebňu alkoholikov.

     Tri júnové dni na Gemeri dokončili moje putovanie po východnom Slovensku. Kraj hoci je chudobný má neskutočné množstvo atraktívnych svetských, technických, cirkevných a prírodných pamiatok – ktoré mu iné kraje môžu len ticho závidieť.

     Som rád, že sa vydarili výlety po východnom Slovensku. Som šťastný, že som mohol prebádať známe aj menej známe miesta, o ktorých som už veľa počul no nikdy ich ešte nevidel. Ďalej som rád, že mi vyšlo takmer celý výlet počasie, stretol prívetivých ľudí, zažil chvíle v prírode alebo v historických budovách. Aj vďaka týmto výletom som zase mohol spoznať krásne Slovensko a podeliť sa o zážitky s ďalším ľuďmi.