Východným Slovenskom: #2 Zamagurie a Horný Spiš

Ľubovniansky hrad patrí k mojim najobľúbenejším :)

     Určite ste už počuli o kraji zvanom Zamagurie. No viete kde by ste ho hľadali? Keď sa nad tým chvíľu zamyslíte tak odpoveď by asi znela, že kraj bude schovaný niekde „za Magurou.“ Táto odpoveď by bola aj správna, len by ju chcelo trošku spresniť. Zamagurie je malá oblasť  v severnej časti Spiša, ohraničená hrebeňmi pohoria Spišská Magura a riekou Dunajec. Nuž a keď spomínam toľko pojem Spiš tak to je pre zmenu historický región východného Slovenska a zároveň jeden bývalý administratívny celok. Ten však minulosti siahal až od Gelnice po poľské hranice. Tento článok ale nebude o celom veľkom regióne, bude zameraný len na jeho hornú časť, ktorej súčasťou je aj oblasť Zamaguria ale aj Poľský Spiš – čiže časť Spišskej župy, ktorá v súčasnosti patrí Poľsku.

     Veľká časť verejnosti stotožňuje Horný Spiš a Zamagurie so súčasným okresom Stará Ľubovňa. Ja by som sa radšej držal historického vnímania a preto do tohto regiónu zaraďujem len severnú časť Spišskej župy, ktorá môže začínať približne od Spišskej Belej. Toto mesto na brehu rieky Poprad má typické východoslovenské námestie v tvare šošovky. Jeho dominantu tvorí Kostol sv. Antona s renesančnou zvonicou. Okrem týchto sakrálnych stavieb neďaleko centra nájdete aj druhý kostol a ak pôjdete po náučnom chodníku nájdete aj budovu bývalej synagógy. Spišská obec má okrem krásnych zachovaných stavieb bohatú minulosť, ktorú formovali výrazné osobnosti. Prvým známym rodákom bol impresionistický maliar Ladislav Mednyansky. Ten však pochádzal z kaštieľa v časti Strážky, o ktorom som písal článok minulý rok. Druhá slávna osobnosť mesta tiež rada zachytávala krásu ľudských momentov ale už prostredníctvom prvých fotografických prístrojov. Tie nájdete v múzeu na námestí a dozviete sa tu aj viac o živote priekopníka, vynálezcu a fyzika, ktorým bol Jozef Maximilián Petzval.

     Cestou po Spiši som zavítal aj do jeho poľskej časti. Ten vznikol po prvej svetovej vojne ako následok vymedzovania hraníc nových štátov. Ako to však býva vymedziť hranice od stola bolo jednoduchšie ako ich naozaj vytvoriť v národnostne zmiešanom území. Z toho dôvodu táto hranica ešte kolísala pred a počas druhej svetovej vojny. Jednou z obcí, ktorá takto patrila chvíľu Poľsku a potom tzv. Slovenskému štátu bola aj Nedeca. Okrem toho, že sa tu počas druhej svetovej vojny narodil známy slovenský herec Michal Dočolomanský, je obec známa pre svoj hrad, po poľsky nazývaný ako „Zamek Dunajec v Niedzicy.“ Hrad leží nad pravým brehom rieky Dunajec, ktorá je pod hradom skrotená priehradou, čím vytvára dojem hradu na veľkom jazere. Pri vstupe do areálu musíte zaplatiť parkovné na platenom parkovisku, kde sa dá platiť aj eurami. No pri vstupe do hradu už budete musieť platiť zlotymi (12 resp. 14 zloty, čo predstavuje približne 3 eurá) alebo zaplatiť kartou. Hrad v Niedzici je veľkým turistickým lákadlom a je často zmieňovaný za najatraktívnejší poľský hrad. Jeho interiér je však skromný. Najskôr vás sprievodca prevedie typickou stredovekou mučiarňou, potom sa zastavíte pri studni, s ktorou sa viaže jedna povesť a k záveru vybehnete na horné poschodie, kde uvidíte ešte pár priestorov a výhľad z terasy do okolia.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - Štartovacím miestom na cesty bol Kežmarok; 2 - Zvonica s bociánom v Belej; 3 - Námestie s múzeom; 4-10 - Poľský hrad v Nedeci / Niedzici s typickým záberom naň z hrádze priehrady, kde v pozadí vidieť aj hrad v Czorsztynie; 11-15 - Červený Kláštor; 16 - Cypriánov herbár; 17-19 - Klenby a interiér kláštora; 

     Ďalšou zastávkou výletu bola slovenská zamagurská pohraničná dedina Červený Kláštor. Názov dediny je odvodený z blízkeho kláštora, v ktorom pôsobil aj známy fráter Cyprián. Najznámejší slovenský mních preslávil miesto tvorbou unikátneho herbára, rozvojom farmácie a legendou o ňom samotnom. Tá hovorí, že zostrojil prístroj, ktorým zletel z blízkeho vrchu Tri koruny začo čakal lietajúceho mnícha trest v podobe doživotného väzenia v kláštore. Takýto trest musel znamenať ozajstnú izoláciu. Dnes je však areál kláštora vyhľadávaný pre krásnu prírodu Národného parku Pieniny známeho hlavne splavovaním Dunajca na pltiach. Samotný kláštor ma hlavne zaujal tým, že ma tam nehnal žiaden sprievodca a mohol som si v pokoji vychutnať všetky jeho krásy ako som uznal za vhodné.
     Jednou z najtypickejších dediniek Zamaguria je dedinka Osturňa. Je to veľmi ťahavá dedina ale aspoň si tak prezriete každý drevený dom detailnejšie. 

     Z Červeného Kláštora viedla cesta k zvyškom stredovekého hradu nad obcou Holumnica. Ak by ste však čakali väčšiu zrúcaninu tak vás sklamem. Z hradu Holumnica sa zachovalo len pár vysokých múrov obrastených žihľavou. Je to však stále viac čo sa zachovalo z hradu v blízkom Podolínci. Ten sa premenil na obytný dom ale aspoň mestu ostali ochranné hradby. Za nimi objavíte ďalšie spišské mestečko s námestím, ktorému opäť robí dominantu kostol a zvonica. Na ceste z mesta si však za mestskými hradbami všimnite aj peknú budovu kláštora. Záver cesty druhého dňa veľkého výletu po východe skončil v kúpeľnej obci Vyšné Ružbachy. Tu som odbehol cvaknúť ešte Biely dom a kráter s jazierkom.

     Tretí deň začal cestou do administratívneho centrom Horného Spiša Starej Ľubovne. Minulý rok som sa tu zastavil na hrade a tento rok som sem mieril tiež kvôli nemu. Nechcel som však ísť do jeho interiéru ale pofotiť si ho z okolitých kopcov. Vybral som sa preto na hrad zo severnej strany a namieril si na náprotivný kopec nad rómskou osadou Podsadek. Tak ako minulý rok, tak aj tento rok bola poľná cesta z hradu dolu k osade „zdobená“ ľudskými exkrementami. Pred osadou som to namieril ku kopcu nad osadou, kde som chcel mať krásny pohľad na hrad spolu s Tatrami v pozadí. Na moje nešťastie slnko bolo už asi moc vysoko a z Tatier som videl len vzdialené biele pásy snehu miesto želanej siluety. Na ceste k ďalšej zastávke som ešte v húštine našiel odpočívajúcu užovku.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-4 - Osturňa; 5 - Zvyšky hradu Holumnica; 6-8 - Podolínec; 9 - Vstupný areál do kúpeľov...; 10 - Biely dom; 11 - Kráter s jazierkom; 12-14 - Pohľady na Ľubovniansky hrad zo severnej strany a z kopca nad Podsadkom; 15 - Stará Ľubovňa v pozadí a osada Podsadek v popredí; 16 - Skrývajúca užovka; 17 - Z poľnej cesty ku Čertovej skale; 18-19 - Čertova skala v rieke Poprad;

     Posledná zastávka na Hornom Spiši stojí doslova na jeho hranici so Šarišom. Kedysi sa určite ľudia tomuto miestu vyhýbali už len pre jeho temný názov Čertova skala. Svoje pomenovanie dostal skalný útvar preto, lebo nikde v okolí sa nenachádza žiadna iná skala, s ktorou by mohol mať súvis. Azda aj preto sa so skalnou ihlou spája povesť s blízkym Ľubovnianskym hradom. Podľa povesti má byť pod skalou pochovaná čarodejnica, ktorej upísal dušu hradný pán za to, že mu hrad postaví. Ten sa však z temnej moci včas dostal a skala, ktorou chcela čarodejnica zbúrať hrad sa stala jej pomníkom.

     Tak ako každý región má aj oblasť Horného Spiša, čo ponúknuť svojim návštevníkom. Pre mňa osobne je oblasť spojená hlavne s krásnymi hradmi a to najmä so Starou Ľubovňou, ktorú považujem za jeden najkrajší slovenský hrad. 

Retro Panoramio: #5 Poľsko

     Susednou krajinou Slovenska, ktorú som tiež navštívil bolo Poľsko. Do Poľska som išiel len raz a to po mojich narodeninách v roku 2014. Týmto výletom odštartovala tradícia výletov k narodeninám. Ďalšie také výlety boli v roku 2015 na Oravský hrad a tento rok do Budapešti.

     V druháku som si zimné skúškové rýchlo odbil a tak som sa pohrával, čo s voľným časom. Zime som na výlety nechodil ale odhodlal som sa to skúsiť. Výlet som plánoval naozaj dlho, približne až týždeň. Chcel som pokračovať v ekonomických krokoch – vidieť veľa za čo najmenej peňazí, čo sa mi aj podarilo i keď som sa miestami až moc hnal. Do Poľska som išiel opäť s kamošom z Brna, teda z Břeclavy nočným rýchlikom do Osvienčimu (vlakom do Osvienčimu hmm). U susedov som strávil presne dva dni a domov išiel podobne nočným vlakom.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - Wawel, 2 - Ghetto, 3 - Múr pomaľovaný s dejinami mesta, 4 - Výhľad z kopca Krakusa, 5 - múr ghetta, 6 - Fabrika Oskara Schindlera, 7 - Auswitch-Wielicka, 8 - Židovský cintorín, 9 - Rynek Główny, 10-16 - Oświęcim

     Ráno v Osvienčime bolo chladné. Museli sme počkať na stanici, keďže múzeum sa otváralo až neskôr. V Poľsku každý hovorí po poľsky, a len po poľsky. Ľudia na stanici boli oblečení v ponurej, tmavej farbe a cestovali do práce. Expozície v koncentračnom tábore Auschwitz I. boli emotívne, ťažko opísať atmosféru slovami, bola tu cítiť beznádej. Pri presune do druhého koncentračného tábora sme sa ešte najedli v starej komunistickej jedálni. Tu som to ešte nechápal ale prílohu ku kurati som si mohol vybrať z dvoch farieb kapusty. Auschwitz-Birkenau musel byť kedysi veľkým smutným miestom teroru. Tu už ľudia žili ešte v horších podmienkach. Na stáji bolo napísané, že je určená buď pre 52 koní alebo 400 ľudí... Osobný vlak do Krakova bol strašný, naozaj zle. Keďže som bol unavený a nevyspatý, chcel som sa v ňom dospať ale nešlo to. Mal tvrdé sedadlá, neskutočne hrkotal a o brzdení ani nehovorím. Dorazil som do Krakova.

     Krakov je pekná reprezentatívna moderná európska metropola. Prvé kroky zo stanice viedli do podzemia, doslova Podzemia Rynku. Vybral som toto múzeum lebo mi prišlo, že cezeň najlepšie spoznám históriu mesta priamo v jeho centre. Okrem pár archeologických nálezov tu sú skvelé interaktívne výstavy. Napríklad na vás budú rozprávať z obazaov poľskí panovníci, ktorí tu v meste sídlili. V tento dlhý deň som ešte trošku pofotil mesto a presunuli sme sa k hotelu – zatiaľ najlepší na mojich cestách v akom som bol – The Secret Garden Hostel. Naozaj krásne vybavený hotel a aj raňajkové menu bolo úžasné! Večeru však nemali tak sme zbehli na kebab, nečakane zase plný kapusty... už mi tu niečo nehralo! Ďalším poľským unikátom je ich dabing v televízii, keď celý cudzojazyčný film prekladá jeden muž a počujete pritom oba jazyky.

     Z hotela sme sa vybrali na juh za rieku Visla, kde v minulosti bolo krakovské ghetto. V meste by ste márne hľadali mnou obľúbené vyhliadkové veže ale za to tu majú netradičný pohľad na mesto z umelého kopca. Pohľad na mesto nebol dobrý lebo nad mestom bola hmla a čierne oblaky od spáleného uhlia z komínov. Za to som uvidel na opačnej strane kameňolom v ktorom sa natáčal film Schindlerov zoznam. Tak moje kroky išli smerom pána Schindlera a to do jeho továrne na Lipowej 4. Múzeum vrelo odporúčam navštíviť lebo je vybavené na veľmi vysokej úrovni. Keď už zavítate sem, vedľa neho nájdete svätyňu súčasného umenia – galériu MOCAK. Z tejto časti sme sa vybrali cez inštaláciu / malý tunel pre peších Auswitch-Wielicka rovno k obedu. V prej reštaurácii, kde sme prišli si nás ani nevšimli, tak sme skončili do druhej čo bolo nakoniec vynikajúca voľba. Ochutnal som dobré pivo Żywiec a tradičné poľské pyrohy – pierogy a hádajte čím boli plnene... no s kapustou! Po obede som sa potúlal po štvrti, kde bolo asi najviac synagóg po kope čo som videl a namieril som si to potom na hrad Wawel. Tu mal byť dočasne vystavený obraz od Leonarda da Vinciho – Dáma s hranostajom, lebo pôvodné múzeum v centre sa rekonštruovalo, nuž prišiel som neskoro. Prešiel som sa krakovskými uličkami plných kostolov. Videl som aj sochu Koperníka a Jána Pavla II. Na tomto výlete, na hlavnom námestí - Rynek Główny - vznikla moja najpopulárnejšia fotografia na panoramiu  s 681 lajkami, 250 favouritmi a takmer 57 tisíc zobrazeniami. Unavený som na konci dňa kúpil najtypickejší suvenír – krowky, i keď toto boli skorej karamelky. Poľskú čokoládu som radšej neskúšal a pobral sa z pekného výletu na Slovensko.