Medzi prvé návštevy cudziny patrili cesty do Maďarska. K južným susedom som prvý krát išiel v roku 2005 a 2006. Zo základnej školy sme sa vybrali cez Ostrihom do Tropicária v Budapešti, pozreli Rybársku baštu a boli na originálnom čínskom trhu, kde som zjednával ceny tovaru. Pre úspech výletu sme výlet zopakovali aj ďalší rok. Teraz keď som dospelý som si tieto výlety chcel pripomenúť a preskúmať viac a po svojom. V roku 2014 som išiel do Ostrihomu a v roku 2016 som išiel do Budapešti. O tejto ceste nájdete článok na mojom blogu.
Od 17. novembra 2014 v Slovenskej republike môžu študenti a dôchodcovia cestovať vo vnútroštátnej preprave vlakmi bezplatne. Tento populistický krok sa veľa ľudom nepáčil ale ja som ho počas môjho štúdia využil nespočet krát. Najskôr som tomu neveril a nechápal či to funguje na všetky vlaky, keďže spočiatku bolo okolo toho veľa zmätku. Keď už bolo jasné, že sa dá takto cestovať všade v republike vybral som sa výletovať. Prvý výlet bol práve do hraničného mesta Štúrovo, kde som sa prešiel aj do maďarského Ostrihomu. Insert title here
Fotky z Ostrihomu / Esztergom a z Tropicarium Campona
Mám rád Ostrihom na jeseň. Určite musí tento kraj vyzerať pekne aj v iných ročných obdobiach, ale atmosféra mi pripomenula detstvo. Zo železničnej stanice sme rýchlo prešli Štúrovom a vybrali sa do mesta prvých uhorských kráľov. Štátnu hranicu tvorí rieka Dunaj cez ktorý spája dva štáty obnovený most Márie Valérie. V Ostrihome je veľa kostolov, pekné staré uličky a nájdeme tu aj pár pamätníkov.
Najväčšou dominantou okolia je rozhodne Ostrihomská bazilika. Chrám je osemnástou najväčšou cirkevnou budovou sveta a teda aj najväčšou v Maďarsku. Súčasnú podobu má bazilika od polovice 19. storočia, keďže pôvodná stavba bola po odchode Turkov v zlom stave. Z kupoly je krásny výhľad mimo iné aj na sochu korunovácie prvého uhorského kráľa, svätca, Štefana, ktorý mal tu na hradnom kopci sídlo.
Susednou krajinou Slovenska, ktorú som
tiež navštívil bolo Poľsko. Do Poľska som išiel len raz a to po mojich narodeninách
v roku 2014. Týmto výletom odštartovala tradícia výletov k narodeninám.
Ďalšie také výlety boli v roku 2015 na Oravský hrad a tento rok
do Budapešti.
V druháku som si zimné skúškové
rýchlo odbil a tak som sa pohrával, čo s voľným časom. Zime som na
výlety nechodil ale odhodlal som sa to skúsiť. Výlet som plánoval naozaj dlho,
približne až týždeň. Chcel som pokračovať v ekonomických krokoch – vidieť veľa
za čo najmenej peňazí, čo sa mi aj podarilo i keď som sa miestami až moc
hnal. Do Poľska som išiel opäť s kamošom z Brna, teda z Břeclavy nočným
rýchlikom do Osvienčimu (vlakom do Osvienčimu hmm). U susedov som strávil
presne dva dni a domov išiel podobne nočným vlakom. Insert title here
Ráno v Osvienčime bolo chladné.
Museli sme počkať na stanici, keďže múzeum sa otváralo až neskôr. V Poľsku
každý hovorí po poľsky, a len po poľsky. Ľudia na stanici boli oblečení v ponurej,
tmavej farbe a cestovali do práce. Expozície v koncentračnom tábore
Auschwitz I. boli emotívne, ťažko opísať atmosféru slovami, bola tu cítiť
beznádej. Pri presune do druhého koncentračného tábora sme sa ešte najedli v starej
komunistickej jedálni. Tu som to ešte nechápal ale prílohu ku kurati som si
mohol vybrať z dvoch farieb kapusty. Auschwitz-Birkenau musel byť kedysi
veľkým smutným miestom teroru. Tu už ľudia žili ešte v horších podmienkach.
Na stáji bolo napísané, že je určená buď pre 52 koní alebo 400 ľudí... Osobný
vlak do Krakova bol strašný, naozaj zle. Keďže som bol unavený a nevyspatý,
chcel som sa v ňom dospať ale nešlo to. Mal tvrdé sedadlá, neskutočne hrkotal
a o brzdení ani nehovorím. Dorazil som do Krakova.
Krakov je pekná reprezentatívna moderná
európska metropola. Prvé kroky zo stanice viedli do podzemia, doslova Podzemia
Rynku. Vybral som toto múzeum lebo mi prišlo, že cezeň najlepšie spoznám
históriu mesta priamo v jeho centre. Okrem pár archeologických nálezov tu
sú skvelé interaktívne výstavy. Napríklad na vás budú rozprávať z obazaov poľskí
panovníci, ktorí tu v meste sídlili. V tento dlhý deň som ešte trošku
pofotil mesto a presunuli sme sa k hotelu – zatiaľ najlepší na mojich
cestách v akom som bol – The Secret Garden Hostel. Naozaj krásne vybavený
hotel a aj raňajkové menu bolo úžasné! Večeru však nemali tak sme zbehli
na kebab, nečakane zase plný kapusty... už mi tu niečo nehralo! Ďalším poľským
unikátom je ich dabing v televízii, keď celý cudzojazyčný film prekladá
jeden muž a počujete pritom oba jazyky.
Z hotela sme sa vybrali na juh za
rieku Visla, kde v minulosti bolo krakovské ghetto. V meste by ste
márne hľadali mnou obľúbené vyhliadkové veže ale za to tu majú netradičný
pohľad na mesto z umelého kopca. Pohľad na mesto nebol dobrý lebo nad
mestom bola hmla a čierne oblaky od spáleného uhlia z komínov. Za to som
uvidel na opačnej strane kameňolom v ktorom sa natáčal film Schindlerov
zoznam. Tak moje kroky išli smerom pána Schindlera a to do jeho továrne na
Lipowej 4. Múzeum vrelo odporúčam navštíviť lebo je vybavené na veľmi vysokej
úrovni. Keď už zavítate sem, vedľa neho nájdete svätyňu súčasného umenia –
galériu MOCAK. Z tejto časti sme sa vybrali cez inštaláciu / malý tunel
pre peších Auswitch-Wielicka rovno k obedu. V prej reštaurácii, kde
sme prišli si nás ani nevšimli, tak sme skončili do druhej čo bolo nakoniec
vynikajúca voľba. Ochutnal som dobré pivo Żywiec a tradičné poľské pyrohy –
pierogy a hádajte čím boli plnene... no s kapustou! Po obede som sa
potúlal po štvrti, kde bolo asi najviac synagóg po kope čo som videl a namieril
som si to potom na hrad Wawel. Tu mal byť dočasne vystavený obraz od Leonarda
da Vinciho – Dáma s hranostajom, lebo pôvodné múzeum v centre sa
rekonštruovalo, nuž prišiel som neskoro. Prešiel som sa krakovskými uličkami
plných kostolov. Videl som aj sochu Koperníka a Jána Pavla II. Na tomto výlete, na hlavnom námestí - Rynek Główny - vznikla moja najpopulárnejšia fotografia na panoramiu s 681 lajkami, 250 favouritmi a takmer 57 tisíc
zobrazeniami. Unavený som na konci dňa kúpil najtypickejší suvenír – krowky, i keď
toto boli skorej karamelky. Poľskú čokoládu som radšej neskúšal a pobral sa
z pekného výletu na Slovensko.
Dnes, 17. novembra, je štátny sviatok nielen u nás na Slovensku ale aj u našich susedov a práve preto, dnes budem písať článok o mojich cestách po Českej republike. Naši susedia, hoci sa nájdu ľudia,
ktorí by stále na mape hľadali Československo, sú naozaj mojimi susedmi lebo sú od môjho bydliska naozaj na
skok! Dokonca k českým hraniciam mám bližšie ako do školy v Trnave.
Česko, budem používať tento tvar označujúci
tento štát, som precestoval dokonca skorej krížom-krážom ako Slovensko! Háčik
je v tom, že ale len na pár miestach som sa zastavil. Cez jeho západnú časť
(Plzeň) som prechádzal na ceste do Paríža, severnú časť (Ústí nad Labem) na
ceste do Berlína a na východnú časť (Ostravu) na ceste do Krakova. V krajine
som bol na výletoch v Prahe, v Zlíne,pár krát v Brne a po
Jihomoravskom kraji.
Tak aby som nezačínal ďaleko začnem teda
hneď tu pri hraniciach. V Jihomoravskom kraji som navštívil v roku 2011
významnú archeologickú lokalitu v našich spoločných dejinách Mikulčice a dve
dedinky neďaleko Kurdějov a Diváky. Taktiež som v ten rok prvý krát
navštívil Brno. Pár dní pred návštevou Berlína som v lete 2012 navštívil, spolu
so senickým fotoklubom, zámocký areál v Ledniciach. Pamätám si, že som
bol veľmi šťastný lebo som toho veľa nafotil, minul málo peňazí na vstup a o to
viac mi ich ostalo na druhé prekvapenie dňa. Z Ledníc sme mali ísť do
Mikulčíc ale keďže deň pred tým pršalo vybrali sme sa do blízkych Valtíc. Zámok
ako iný ale v ten deň na ňom bola ochutnávka čokolády! No to bol sen!
Nakoniec som z Moravy odchádzal s peknými fotkami a s bonboniérami.
Aj nasledujúci rok som navštívil Brno a to jeho zoologickú záhradu. V roku
2014 som navštívil druhé okresné mesto Břeclav, keď som tam nastupoval na vlak
do Krakova a taktiež som v ten rok bol v Brne dva krát. Naposledy som bol na južnej Morave na začiatku leta 2014 keď som sa prešiel kúsok popri Baťovom kanály. Insert title here
V susednom Zlínskom kraji som bol cez
babie leto tesne pred odchodom do Anglicka v roku 2011. Veľmi som túžil
ísť niekam medzi zvieratá a vidieť moje obľúbené slony. Na Slovensku by
som hľadal slonov len v Bojniciach, ale v Česku ich nájdete rovno až
v šiestich záhradách čo je len o jednu ZOO menej ako vo veľkom Poľsku.
Dobre som spravil, že som sa vybral do Lešnej – časť Zlína, kde sa zoo
nachádza. Táto zoo je najkrajšia, ktorú som zatiaľ videl (Bojnice, Lešná, Brno,
Bratislava). Zvieratá tu majú veľké výbehy, niektoré sú priestupné pre ľudí –
napríklad výbeh lemurov. Je tu veľká pestrosť druhov. Odporúčam navštíviť. Nuž
a celkom neplanovane som bol v Zlínskom kraji na jar tohto roku 2016,
keď som prekročil Biele Karpaty a videl školu vo Vyškove pár metrov od hraníc.
Stovežatá na záver. Veľa ľudí Prahu
doslova miluje, ja však nie. Ani neviem čo k nej napísať, hoci nemám ku
nej žiadnu negatívnu osobnú skúsenosť, tak mi takpovediac nesadla.
Myšlienka na záver - žeby jedného dňa? (foto - Košice)
