Východným Slovenskom: #5 Horný Zemplín

Dom z Kalnej Roztoky v Skanzene Humenné

     Na samom konci republiky sa rozprestiera historický kraj Zemplín. Najvýchodnejší región, kedysi samostatný administratívny celok, župa, má jasne slovanské pomenovanie. Jeho názov sa dá odvodiť od slov zem a plná, v zmysle úrodná. V stredoveku sa názov mierne skomolil a pribudlo v ňom módna spoluhláska p ako tomu bolo aj v iných názvoch a dostal tak súčasnú podobu Zemplín resp. Zemplén v maďarčine. Región bol kedysi ozaj rozsiahly až by som povedal že bol neprakticky členený. Severná časť regiónu ležala pri hraniciach s Haličom (dnes Poľsko) a žili v nej hlavne Rusíni. Strednú časť obývali Slováci a nížinatý juh s veľkými riekami zase Maďari. Podľa štatistiky z roku 1890 tu žilo 47% Maďarov, 36% Slovákov, 10% Rusínov a 5% Nemcov. Pri zmenách hraníc v prvej polovici 20. storočia sa menil aj územný rozsah regiónu. Najskôr pri vytýčení hraníc Československa a Maďarska po prvej svetovej vojne vznikli južné hranice ako ich poznáme dnes. Jasným dôvodom prečo značná časť Južného Zemplína pribudla Československu bolo železničné spojenie. Tak sa aj stalo, že železničná stanica sídla župy, Sátoralújhely (Nové Mesto pod Šiatrom), pribudla Československu a mesto ostalo bez železničného spojenia. Po vzniku republiky sa doriešila aj oblasť v okolí Sobraniec, ktorá patrila do Užskej župy, ale pre množstvo žijúcich Slovákov sa stala súčasťou Zemplína, aby sa vyčlenili aj jasné hranice Podkarpatskej Rusi. Konečnú podobu východnej hranice spravil Stalin po druhej svetovej vojne, keď ju určil podľa pravítka – čím rozdelil dedinu Slemence na Veľké a Malé. Tento diel bude len o Hornom Zemplíne, keďže minulý rok som prešiel Dolný Zemplín. Videl som tam oblasť Medzibodrožia a Použia, vinársku oblasť Tokaj aj centrum južného Zemplína – Trebišov. Nikde som nevyčítal či môžeme hovoriť aj o Strednom Zemplíne – kde by som najradšej zaradil Michalovce, tak ich spomeniem radšej v tomto článku o mojich tohtoročných cestách po Hornom Zemplíne.

     Minulý diel bol o oblasti Horného Šariša, v ktorej žije početná menšina Rusínov. Za ich pravé centrum však považujeme okolie Medzilaboriec. V tomto okrese sa v každej dedine hlási minimálne 20% obyvateľov k tejto národnosti. Podobne sa tak hlásili rodičia Andyho Warhola z obce Miková. Dnes nájdete v okresnom meste múzeum súčasného umenia venované tomuto umelcovi. Dnu som ale nešiel lebo sa tam nemohlo fotiť. Stačil mi tak pohľad na zaujímavý exteriér múzea, sochu s Andym a pravoslávny Chrám sv. Ducha. Aj tu by sa zišlo trošku dovysvetliť, že pre tento región sú typické dve cirkvi – gréckokatolícka a pravoslávna. Ku prvej zmienenej sa hlási okolo 200 tisíc veriacich čo je asi päť násobok ako ku pravoslávnej cirkvi.

     V susednej dedine Krásny Brod, sa veriaci isto viacej hlásili ku gréckokatolíckej cirkvi, lebo sa tu nachádza významný chrám. Monastyr alebo monastiera, je gréckokatolícka obdoba kláštora. Toto miesto však bolo veľa krát zničené a veľa krát opravované. Súčasný kláštor je nová budova ale v jeho okolí nájdete ešte zrúcaninu z kláštora a vojenský cintorín z prvej svetovej vojny. Podľa literatúry žije dnes v okrese Medzilaborce len okolo 12 tisíc obyvateľov ale je tu pochovaných až 17 tisíc ľudí z bojov prvej svetovej vojny.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-3 - Medzilaborce; 4 - Havaj na východe; 5-6 - Krásny Brod; 7-9 - zámok Humenné; 10-13 - skanzen Humenné; 14-19 - Jasenov

     Od zrúcaniny viedla asi najdlhšia cesta bez zastávky celého štrnásťdňového výletu. Kraj mi prišiel odlišný od toho na západe. Neviem opísať presne čím, ale bolo to asi celou atmosférou. Na podiv cesty tu majú vynikajúce len to prostredie okolo vyzeralo veľmi neupraveno. Okresné mesto Humenné má z hľadiska rozloženia mesta dve nevýhody. Najskôr ho rozdeľuje rieka a potom ho ešte rovnobežne k rieke pretína železnica. Túto nevýhodu som pocítil, keď som chcel skočiť si nakúpiť jedlo z hotela do nákupného centra blízkeho asi len 150 metrov vzdušnou čiarou. Avšak „vďaka“ železnici som si cestu nadišiel, a prišiel tam až po 15 minútach. Mesto má veľké množstvo panelákov, ale na rozdiel od tých na západe je ich veľa nezateplených. Cítil som sa tak akoby v 80. rokoch. Čo však musím pochváliť bola vynikajúca Palacinkáreň u Priateľov na pešej zóne. Z historických pamiatok som neobišiel zámok, ktorý ešte do minulého roku bol obyčajným kaštieľom. Nový názov chcel trošku povzniesť jeho význam. Pri príchode do zámku, ktorý má nádherný interiér mi povedali, že už je veľa hodín a môžem ísť už len na nejakú prehliadku s keramikou čo som odmietol. Tak som využil podvečer ešte k návšteve blízkeho skanzenu pri zámockom parku. Ten bol celkom malý oproti tým, čo som mohol vidieť inde po Slovensku.



    Ďalšie miesto zo Zemplína, o ktorom budem písať, som prešiel ešte začiatkom marca. Vtedy som si spravil po východe dva menšie výlety. Tento bol po Michalovciach a Zemplínskej Šírave. V meste majú pekné námestie, kaštieľ v rekonštrukcii a zaujímavé kostoly. Odtiaľto som išiel do Vinného. Tu som vtedy nevládal ísť už na Viniansky hrad ale prešiel som sa ponad vinice ku zrúcanine kostola pod Senderovom a ďalej zišiel dole z Vihorlatských vrchov ku vodnej ploche. Zemplínska Šírava bola v ten čas ešte zamrznutá a jej pobrežie lemovali malé chatky, rozpadnuté budovy z čias socializmu a pár upravených budov.

     Medzi Humenným a Michalovcami sa okrem Vinianskeho hradu nachádza aj hrad Jasenov. Nachádza sa uprostred lesa a vedú k nemu dve cesty. Prvá bola menej strmšia a pohodlná. Naopak na ceste nazad som si zvolil až moc strmé klesanie po modrej. Hrad bol v začiatkoch minulého storočia mierne opravovaný, ale do dnešných dní sa to už veľmi neprejavilo. V minulých rokoch sa tu podnikli práce na jeho záchranu no niektoré časti sú stále v havarijnom stave.

     Oproti tomu blízky hrad Brekov vyzeral úplne inak. Hoci je to tiež zrúcanina, tak tu opravy nabrali výrazný posun. Dokonca tu udržujú pokosenú trávu a otvorili menšie múzeum, kde môžete aj prispieť na opravu hradu.

     Posledným z trojice blízko ležiacich hradov bol hrad Čičva. Tento hrad je žiaľ z nich v najhoršom stave. Keď som si najskôr prehliadal vonkajšie múry tak sa ma vyľakal mladý jeleň a utiekol do lesa. Vo vnútornej časti budete prechádzať zarasteným areálom a bývalými miestnosťami, ktorým sa pomaly rúca strop. Na stenách si všimnite aj nápisy návštevníkov, ktorý sem prichádzali už v 19. storočí.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-5 - Čičva; 6-10 - Brekov; 11-12 - Vinné; 13 - Kostol pod Senderovom; 14-15 - Zemplínska Šírava; 16-21 - Michalovce; 22 - Veľká Domaša

     Poslednou zastávkou na ceste bol pohlaď na brehy druhej významnej vodnej nádrže v regióne – Veľkej Domaše. Pri nádrži som sa vlastne nezastavil, bol som len na kopci ponad ňu a pozeral sa rekreantov.

     Rozmýšľam akoby som špeciálne zhodnotil tento región... Hmmm... a nič špeciálne ma nenapadá. Pamiatky aj miesta boli pekné ale neprišli mi ničím výnimočným, čím by sa nejako mohli výrazne odlišovať od iných miest. Som však rád, že sa miestni začali starať o dedičstvo po predkoch a začali opravovať pekné hrady.  

Moje veľké slovenské leto: #4 Dolný Zemplín a Abov

Vyhliadková veža Tokaj, Malá Tŕňa

     Na pozvanie kamaráta som sa vybral ja na ďaleký slovenský východ. V nedeľu 11. septembra som sa vybral do Košíc. Z Bratislavy som nešiel cez Žilinu ale vyskúšal som cestu juhom cez Zvolen, aby som videl aj tento kraj, najmä región Gemer. Takto som mohol prvý krát vidieť aj hrad Krásna Hôrka. V Košiciach sme len prespávali do stredy a zvyšok dní trávili inde, najmä na Dolnom Zemplíne a v okolí Košíc (Abov).

     V pondelok začala už cesta do Čiernej nad Tisou zaujímavo, keď sme si nestihli kúpiť lístky na stanici. To bolo ešte fajn. Vlak prechádzal celým krajom, vychádzalo slnko nad vinicami až sme došli doslova na konečnú. Zo známej železničnej stanice Čierna nad Tisou sme pešo išli cez Malé Trakany k trojmedziu Slovensko-Maďarsko-Ukrajina. Tu začína druhý zážitok. Po asi piatich minútach prezerania kolíkov slovenskej a ukrajinskej trikolóry priletel jeep a v ňom dvaja policajti (Tünde a Dionýz) cez vysielačku komunikovali cez systém kondor, ktorý im už hlásil náš príchod. Chceli po nás doklady a pýtali sa odkiaľ sme. Samozrejme, sme nič trestné nespravili, len sme nevedeli, že pred vstupom do pohraničného pásma Schengenu je povinné ohlásiť vstup. Vraj takéto výjazdy majú často. Pozreli sme teda ešte hraničnú rieku Tisa, v ktorej v strede sa spájajú všetky tri štáty a išli nazad do Čiernej. Už vtedy som oľutoval výber mojej obuvy. Minibusom sme sa zastavili v Kráľovskom Chlmci (všetci si pýtali lístok do Királyhelmec len my po slovensky), kde sme odfotili zvyšky hradu - múr s dvomi oknami. Námestie v tomto meste sa volalo Miléniové a boli na ňom Arpádovci a socha maďarského stepného dobytka s typickými rohmi. Autobusom sme sa po chvíli dostali do Malého Horeša (na autobusovom lístku suverénne bola stanica označená ako Kisgéres). V tejto dedinke nájdete až 82 vinných pivníc (aj keď si myslím, že v pivniciach máte nájsť pivo a nie víno, pre mňa, Záhoraka, je bližší bohemizmus sklípek). Tu sa stala ďalšia pikoška, došlo na mňa volanie prírody. Pri každej pivnici bolo posedenie ale nikde ani jedna kadibútka! Nuž... príroda bola silnejšia. Z pivníc sme sa zastavili v dedinke na nanuk a radler, teta predavačka nás počula rozprávať po slovensky tak bola v rozpakoch. Keď sme mali platiť opýtala niečo čo znelo ako aňut? alebo tak nejako. Potom bolo vidieť ako premýšľa a vyšlo z nej len tri nula štyri euro, zaplatili sme teda 3,04€ a išli na bus. Cestou po tomto juhovýchodnom kraji sme videli konečne pekný hrad vo Veľkom Kamenci. Šikovne sme stihli prestup na vlak v Somotore a došli do kraja Tokaj. Z Čerhova sme sa odviezli do Malej Tŕne, kde sme hľadali nejaké pohostinstvo, no nikde ho nebolo, hoci na mapkách regiónu bolo značené. Miestni hovorili, že tu krčma nie je ale, pivo áno. Trošku sme nechápali ale išli kade nás posielali. Museli sme sa sa teda ďalších ľudí pýtať, kde tu je pivo až sme vošli do dvora rodinného domu. Bolo to divné, nikto tam nebol, ale smäd bol silný. Tak som do otvorených dverí zakričal haló! ozvalo sa áno? a ja na to pivo??? Vyšla stará dáma, ktorej sme vysvetlili stav, pousmiala sa a ukázala na dvere sklepu (tu už môžem použiť asi slovo sklep), zišiel som dolu po schodoch zobral dve fľaše, zaplatili a šťastne sa pohostili. Teplo a alkohol spravilo svoje ale nejako sme došli k novinke kraja a to vyhliadkovej veže Tokaj v Malej Trńi. Názov projektu Tokaj je len jeden asi reaguje na to, že tento región na hraniciach je síce slovensko-maďarský ale značkou tokajské víno možno označiť len víno zo slovenskej strany z týchto šiestich dedín. Z veže bol pekný výhľad ale už nám zostalo málo času na cestu k vlaku, tak sme sa snažili dostať k nemu. Z novej mapky regiónu sme vyčítali, že cez vinice vedie cyklotrasa, nuž tak sme sa po nej vydali. Bola však tak zle značená, že sme skončili v poli dopichaní od komárov a nestihli vlak. Do Košíc sme došli autobusom.

Malý Horeš

     Druhý deň bol zameraný viac na hrady. Začali sme tým Košickým. Ruina sa rozprestiera sa v horách nad Košicami smerom k ich ZOO. Keďže Košice sú druhé najväčšie mesto v republike, tak aj táto ruina tak vyzerá. Pôdorysy sú konzervované a v noci osvetlené, v bývalom átriu hradu je amfiteáter a pri hradbe je vyhliadková veža. Nuž nič to nemení na tom, že zrúcaninu by som zaradil skorej k zaniknutým hradom. Ďalším hradom bol hrad Slanec (nečakane) v Slanských vrchoch. Hrad už roky opravujú a vyzerá pekne zachovalý, ale podľa mňa patrí k tým menším, tak na ňom nebolo toľko čo vidieť. Prekvapilo ma, že na informačnej tabuli bola fotografia interiéru, ktorý vyzeral honosne, takže to muselo byť ešte pred vyše storočím pekné sídlo. Zo Slanca nasledovala strašná cesta do Trebišova. Vlakom sme museli ísť do Michalian, kde sa prestupuje na druhý vlak. Ten však nešiel pre výlukové práce a išli sme ďalej náhradným autobusom, nie však až do Trebišova, ktorý je od Michalian len tri dediny. Výluka bola len pre prvé dve dediny. Tak nakoniec sme došli vlakom do Trebišova a tu už na mňa prišla únava. Došli sme do opraveného kaštieľa v ktorom však toho veľa nebolo okrem bývalej jazdiarne, kde maďarskí poľovníci vystavujú vypchaté zvieratá z exotických krajín. Už v parku mi bolo zle, asi som mal nejakú virózu alebo úpal ale bol som nemožný. Vyfotil som ruiny hradu Parič a mauzóleum najväčšieho rodáka Júliusu (Gyula) Andrášyho - predsedu uhorskej vlády neskôr ministra zahraničných vecí a možného milenca princeznej Sissi. V meste majú ešte zaujímavý kostol so stredovekými freskami, reliéfmi a kreslom, ktoré bolo venované kráľovi a sedel na ňom aj pápež Ján Pavol II. Večer som mal zimnicu a vypotil som zo seba chorobu. 

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - Ráno v Čiernej nad Tisou; 2 - Koniec leta; 3-4 - Trojmedzie; 5 - Zastavený čas na železnici v Čiernej; 6 - Kráľovský Chlmec; 7-10  - Vinné pivnice Malý Horeš; 11 - Veľký Kamenec; 12-14 - Vinohradnícka oblasť Tokaj; 15 - Košický hrad; 16 - Hrad Slanec; 17-19 - Kaštieľ a jazdiareň Trebišov; 20 - Hrad Parič; 21 - Park; 22 - Mauzóleum Andrášiovcov; 23 - Nočné Košice; 24 - Hrad Turňa

     V posledný deň som sa už asi viac tešil domov ako na posledný výlet. Bol som už moc unavený. Išli sme na hrad do Turny nad Bodvou. Oblasť Turny, myslí sa tým táto dolina rieky Turňa, tvorila historickú súčasť spoločnej Abovsko-Turnianskej župy (Abaúj-Torna vármegye). Nad dedinou sa týčil krásny hrad, podľa recenzií som očakával, že bude veľmi zarastený ale nebol. Bol to typický obranný hrad a nazval by som ho lastovičí hrad, preto lebo ich tu bolo neúrekom. Z Turny som stihol skvelo prípoj na rýchlik a spal som v ňom s prestávkami až do Senice.