Východným Slovenskom: #7 Prešov

Prešov v noci

     V tomto diele sa vyberieme spoznať len jedno mesto, ktorého názov určite poznáte z ľudovej piesne. Srdce Šariša si zaslúžilo samostatný článok hlavne preto, že v ňom nájdete množstvo rozmanitých pamiatok, ktoré by len zanikli ak by boli spomínané s jeho okolím. Poďme sa teda pozrieť na miesta, ktoré som považoval za najatraktívnejšie, aby som vás po nich previedol.

     V krajskom meste Prešov, ktoré je mimo iné stále tretie najväčšie v republike i keď mu na päty stúpa už Žilina, som strávil dve noci. Najskôr som tu mal problém s ubytovaním, lebo rezervovaný hotel bol akosi plný a teda rezervácia neplatila. Našli nám však náhradu, kde na recepcii sedela plastová bábika s tvárou vyváľanou v omietke a nič nevedela. Po príchode na izbu sme zistili, že na toalete chýba veko a sprchový kút má spadnuté dvere. Načo nám povedali – „A čo by ste chceli za tú cenu?“ Eeeeeej! Slováci keď sa snažia robiť turizmus!!! Takže preč a našťastie hneď v susednom dome bol ďalší penzión, kde sme zjednali podobnú cenu a boli spokojní.

     Ráno, respektíve na obed, siedmeho dňa putovanie po východe začal cestou do blízkej Ortodoxnej synagógy. Na Slovensku nájdete len dve synagógy, ktoré spravuje Slovenské národné múzeum – Múzeum Židovskej kultúry. V prvej synagóge v Bratislave som bol minulé leto a tak som navštívil aj túto druhú v Prešove. Samozrejme občas sú prístupné aj iné synagógy na Slovensku, ale tie už nespravuje toto múzeum a slúžia ako miesta výstav, kaviarne ba dokonca herne. O tom sa viac dočítate v staršom článku. V meste Prešov žili Židia hneď ako to bolo možné, čiže keď im zákon dovoľoval usadiť sa v mestách. Komunita sa rozrástla a mala tu viacero synagóg. Po neskoršej prechádzke som našiel ešte jednu budovy synagógy v meste. Viac ma však zaujímala táto v suburbiu. Prešovská synagóga nie je len samotná budova, ale ako to bolo pri Židoch typické, komplex budov slúžiacich celej židovskej obci. Na moje nešťastie prehliadky začínali asi každú celú hodinu a ja som tak musel čakať pred vrátami vyše polhodiny – čo v deň nabitý na program nebola výhra. Budova krásneho chrámu má dve podlažia. Na spodnom som nebol ale len na vrchnom – kde sa aj mohlo fotiť. Tak som si fotil a keď už deti zo školského výletu odišli tak som sa veľmi zakecal so starou milou pani sprievodkyňou. Dovysvetlila mi niektoré zvyky a históriu miestnych Židov. Avšak nemal som veľa času a muselo sa ísť ďalej.

     Ďalšie a posledné múzeum, ktoré som chcel a stihol navštíviť sa nenachádzalo v centre ale v mestskej časti. Presvedčiť sa o tom, že soľ je nad zlato sa môžete v Solivare, čo nie je len pomenovanie múzea ale celej mestskej časti. Jedna z najkvalitnejších solí – podľa sprievodkyne lepšia ako v poľskej Wieliczke a porovnateľná so Salzburgom sa ťažila pre celú monarchiu. Do dnešných dní sa historické budovy zachovali a slúžia len ako múzeum hoci ťažba by tu mohla pokračovať, lebo zásoby sú vraj na 100 až 150 rokov. Sprievodkyňa bola aj tentoraz milá, vtipná, energická a prešla s nami všetky štyri budovy. Začínalo sa pri budove Gápeľ, odvodené asi z nemeckého Gabel – vidlica. V tejto budove kone museli vyťahovať zo šachty Leopold soľanku. Tá ďalej putovala do Četerne – sklad soľanky. Treťou budovou bola varňa František až napokon hotová soľ prešla do budovy skladu soli, ktorá bola v posledných rokoch opravená po masívnom požiari. Okrem týchto budov som si bol pozrieť historickú budovy klopačky. Na Slovensku nájdete už len pár takýchto budov a to v Banskej Štiavnici, Španej Doline, Hodruša Hámroch, Hnilčíku, Kremnici, Liptovskom Hrádku a tu v Solivare.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-3 - Ortodoxná synagóga; 4-5 - Gápeľ; 6-7 - Četerne; 8-9 - zrekonštruovaný sklad soli; 10 - klopačka; 11-13 - kalvária; 14 - čučoriedkový sorbet; 15-24 - centrum Prešova

     Zo Solivaru sa išlo v ten deň k ruinám hradu Šebeš, ktorý ale spomeniem v budúcom diele, ako aj k bývalej synagóge v Nižnej Šebastovej. Odtiaľto sa išlo ku kalvárii. Bol tu pekný pohľad na mesto, ktorého centrum som ešte vôbec nepoznal a preto sa išlo konečne do mesta. Ako prvé som si dal vynikajúúúúúúci čučoriedkový sorbet v Zmrzlina Croatia. Kopček bol za dva, stál len 0,60€ a chutnal najlepšie na svete. Ešte v ten večer som sa poň raz otočil a tretí krát vyskúšal čokoládovú príchuť.

     Centrum mesta je pekne upravené a budovy historické. Samozrejme som si prešiel typické budovy námestia akými je Dóm sv. Mikuláša, budovu evanjelického kolégia – kde študoval Hviezdoslav, Bosákov dom, Caraffovu väznicu či peknú budovu Krajského súdu. Zo sôch som nevynechal fontánu Neptúna, sochu koňa z podkov a sochu behajúcej 49. rovnobežky, ktorá pretína mesto.

     Po druhej noci ma čakala ďalšia cesta „A od Prešova a od Prešova...“ po jeho okolí. No, to už vám opíšem v ďalšom diele. Výlet po tomto meste mi ukázal niečo zo židovskej kultúry ako aj kultúry hotelierstva na Slovensku. Ďalej som sa mohol poučiť o spôsobe výroby soli a vychutnal si asi najlepšiu zmrzlinu, ktorú som doteraz mohol ochutnať.