Translate

streda 22. januára 2020

Srí Lanka


Drahokam indického oceánu, aj tak sa prezýva Srí Lanka. Mnohí tento malebný ostrov poznajú pod jeho starším názvom ako Cejlón. Jeho neskutočnú krásu opisovali už dávni cestovatelia. Viacej či menej známe miesta preto prilákali aj mňa do týchto podmanivých končín farieb, zvukov a jedinečných vôní v januári 2020.


Ak chceš vidieť viac ako len obrázky, tak si pozri aj tri videá. Prvé video nájdeš aj v závere, druhé má zemepisno-dejepisný charakter a tretie cestopisné ukazuje najkrajšie miesta Srí Lanky.

Moja cesta do sveta začala na Záhorí odkiaľ som sa vydal vlakom do Prahy. Tam som sa stretol s ďalším cestovateľom a spolu sa ďalšie ráno vydali na výlet. Z letiska v Prahe letel Airbus spoločnosti Qatar airways do Dóhy, hlavného mesto Qataru. Na mapke som postupne sledoval ako meníme kurz. Leteli sme nad Českom, Slovenskom, Maďarskom, Rumunskom, Čiernym morom, celým Tureckom a Irakom. Na krátku návštevu budem spomínať ako na veľmi drahý pobyt. Zabudol som si vypnúť mobilné dáta a po kratučkej chvíli mi prišla SMS, že som prečerpal 50 eurový limit. Hold toto už nie je Európska únia ale blízky východ. Druhá cesta už bola v Boeingu. Nad Perzkým zálivom bola búrka a pomaly sadla noc. Ja som však nevedel zaspať a videl som neskôr pod sebou rozsvietenú Indiu a nakoniec aj Srí Lanku.
Po pristaní nás čakala krátka návšteva na oddelení, kde som dostal pečiatku do pasu a potom sme dlho čakali na batožinu a prezliekli sa do letného. Zamenil som peniaze. 300 dollárov bolo vyše 53 000 rupií. Kúpili miestnu SIM kartu s výhodnými dátami. Asi za 7 eur som mal 10 GB dát. To si nás už všimli miestni a ponúkali služby. Vtedy sme to ešte dobre netušili ale časom sme prišli na to, že asi každý na Srí Lanke kto sa na Vás len usmeje sa hneď prihovorí a začne sa pýtať nasledujúce – odkiaľ si, kde bývate, na ako dlho ste tu a niekedy aj koľký raz ste tu. Keď Vás potom ohodnotia či ste majetný, tak už začnú ponúkať rôzne služby primeranej ceny. Po krátkom dohodovaní sme si zobrali taxi na hotel s tým, že tam ponecháme len batožinu a pôjdeme ešte pod vplyvom eufórie pozrieť jednu atrakciu v prvý deň výletu. Po vystúpení z haly nás ovalil vlhký teplý vzduch. Teplota vtedy mohla mať tak 25 stupňov lebo cez deň dosahovala teplota 32 stupňov. Pod jasom mesiaca, ktorý bol pred nedávnom v splne som obdivoval siluety pálm a pozeral sa na vozovku. Tam sa hojne vyskytovalo jedno plemeno túlavého psa, ktorého sme prezývali srílanský dingo. Cestou na hotel sme ani trošku nespali lebo sme neverili ako dokáže fungovať miestna doprava. Úzka cesta, autá resp. tuk-tuky sa predbiehajú v zákrute s plnou čiarou a iné úkazy. Na Srí Lanky panuje dokonalý chaos a žiadne naordinované pravidlo by sa tu neuchytilo. Vodič vyzvedal kam máme namierené. Keď zistil, že ďalšie dni mierime vlakom do hôr tak nás chcel od toho odhovoriť a ponúkal svoje služby. Ba dokonca ma zaviezol na stanicu, pred ktorou práve z ampliónu o piatej ráno vyhrávali hlučné mantry, aby som zistil či sa dá kúpiť lístok. Po zložení batožiny nás milý vodič vozil ešte chvíľu po krajine keďže sloní sirotinec v Pinnawale sa otváral až o pol deviatej. Najskôr nás doviedol ku nádhernému miestu s výhľadom na hory do ktorých sa oprelo ranné slnko. Už som išiel sadnúť do vozidla keď v tom pred nami asi dva metre sme zbadali ako raňajkujú opice. Len mi padla sánka. Opice sa potom začali prechádzať a vyvádzať na kábloch elektrického vedenia. Toto som ani po dôkladnom preštudovaní dokumentov a kníh nečakal a milo ma to prekvapilo. Išli sme ďalej a po chvíli sme takto objavili ešte veľké netopiere – kalone, či varany na brehu rieky. Sloní sirotinec bol krásny. Slony sa pohybovali v širokom výbehu, jedli, ľudia ich kŕmili a pracovníci umývali. Neskôr sa presunuli uličkami dediny rovno do rieky, kde si užívali odpočinok. Čo mi však prekážalo boli niektorí jedinci čo žobrali, resp. chceli mi veštiť. Cestu na hotel sme prespali a bola veľká dopravná zápcha. Hotel mi prišiel veľmi koloniálny. Strop mal asi až 5 metrov. S radosťou som skočil do sprchy a do nedeľného rána už neopustil rezort.



Raňajky na druhý deň boli chutné ale vo veľa veciach odlišné oproti našej strave. V krátkosti zhrniem celkové dojmy z miestnej kuchyne. Miestna kuchyňa je štipľavá a to ani nemusíte konzumovať veci označené ako hot&spicy. Balená voda je výhradne neperlivá. Fľaša 1,5 vody sa dá kúpiť od 70 do 230 rupií. Vrchnák je pokrytý ešte plastom, aby bolo jasné, že voda nebola otvorená. Miestni neobľubujú sladké. To tu je hlavne ovocie. Nutelu by ste tu hľadali len veľmi ťažko. Náš chleba nemajú, poznajú len už nakrájaný sandwich. Takisto tu nenájdete syr, šunku či salámy a musíte si vystačiť s maslom a vajíčkami. Po raňajkách sme sa vydali pešo do mesta, kde sa nachádza v chráme vraj ukrytý zub samotného Budhu. Po ceste nás ako inak zastavali vodiči a núkali rôzne služby. Na brehu jazera sa slnili varany a nás nepustili ihneď do chrámu lebo sme nemali zahalené kolená a preto sme si kúpili orientálnu šatku, ktorá mi ladila s košeľou bielej farby čo je farba čistoty. Naboso sme vstúpili po horiacich dlaždiciach do komplexu a ako inak sme sa aj tu museli tlačiť do vnútra. K soche Budhu by ste sa nemali otáčať zadnou časťou a preto keď sa s ním fotíte tak vždy tvárou k nemu. Po absolvovaní tlačenice sme sa presunuli do mesta, kde sme chytili taxi a išli nad mesto za sochou veľkolepého Budhu a ďalej na sever. Taxikár bol prvý kto poznal Slovensko, lebo pracuje čiastočne aj pre Tesco a rieši práve našu krajinu. Po ceste vyhrával hitovice z 90 rokov a prelomu milénia. Druhou zastávkou dňa bol jaskynný chrám v Dambulle. Po ceste do hotela sme sa vydali nočným Kandy na stanicu. Chodník je luxus a skladá sa z náhodných dlaždíc. Sem-tam tu pobehujú šváby ale hlavne že megalomanská socha Budhu bliká ako vianočný stromček. Lístok na vlak sa nakoniec dá kúpiť no až v deň odjazdu.
Tretí  deň bol pondelok a vydali sme sa zavčasu na stanicu. Tu nám predali lístok za 240 rupií čo je 1,40€. Cesta mala trvať viac ako 5 hodín a jej dĺžka mala mať 127 km. Lístok mi žiaľ neostal lebo na cieľovej stanici sa musel vracať. Prvá trieda bola dávno vypredaná, do tretej išli miestni a do druhej naskočili hlavne turisti. Na šťastie my sme si mali kam sadnúť no nie každému sa ušlo miesto. Po chvíli do tohto plného vlaku, ktorý ale na rozdiel od našich slovenských nebol po sprejovaný grafitmi začali chodiť miestni obchodníci s ananásom a podobnými pochutinami v košíčku. Cesta ubehala až kým sme neprišli do hôr. Na jednej stanici sme ostali stáť skoro až hodinu lebo asi 20 čínskych starších dám sa domáhalo obsadenia zrovna nášho vozňu. My sme však boli v druhej triede, kde sa samozrejme nedá rezervovať lístok. Keď už nás chceli vyhodiť z vozňa tak sa ozval nejaký Francúz, ktorý chcel volať políciu a keď hádka gradovala, tak ostatní Francúzi začali spievať hymnickú pieseň. Situácia vyzerala neriešiteľne keď v tom sme započuli píšťalku a vlak sa pohol. Vozeň zajasal a Francúzi pokračovali v spievaní. My sme sa však postavili a ponúkli naše miesto. To obsadili dve Francúzky a niektoré Číňanky si tak mohli sadnúť a preto nás titulovali ako gentlemenov. S úsmevom sme išli ďalej do hôr, kde som sa musel priobliecť lebo teplota klesla len na 20 stupňov. Na stanici v Haputale sa na nás zase vrhli či nechceme odvoz. My sme sa ale najskôr odviezli a až potom využili služby. Kraj to bol neskutočne chudobný a nevyvinutý. O to viac sa vynímal ako päsť na oko nový super luxusný rezort, kde sme prenocovali. Izby boli samostatné búdky v tvare včelích úľov dosadené na svahu s výhľadom do údolia. Všade bol pokoj a ticho.

Insert title here
Photos by Filip Jurovatý

Okrem týchto pár krásnych záberov nájdeš ostatné fotky v albume, ktorý sa ti otvorí kliknutím sem

Štvrtý deň sme si privstali na východ slnka, dali si typické raňajky. Asi okolo obeda sme išli ďalej. Využili sme ponuku majiteľa komplexu na odvoz, ktorá bola enormne predražená ale očakávali sme za to aj odpovedajúce služby. Žiaľ vodič bol neskúsený a auto z celého výletu najhoršie. Po ceste sme videli čajové plantáže, železničný most ale aj miestnu diaľnicu. Tá bola úplne pustá a len miestami osvetlená. K oceánskemu mestu Galle sme dorazili okolo 11 večer.
Piaty deň bol asi najhorší. Došla na mňa únava ale nie z výletu ako z krajiny. Všadeprítomný hluk ulice, trúbenie vozidiel, dotieravosť miestnych, špina, mix vôní a smradu a to najmä benzínu, odtok pri ceste kde bola biela tekutina - v ktorej ale žili ryby a hlavne úpal nespravil dobrý dojem. V tento deň sme prešli historické mesto Galle a išli prvý krát tuk-tukom na pláž v Unawatune. Nebol tu tieň ale aspoň len mierne vlny. Piesok tu všade je veľmi hrubozrnný a ostane prilepený na tele až kým sa nenavštívi sprcha. Keď už sme pri hygiene, tak tu nájdete len jednovrstvový papier. Ten však len málokedy využívajú lebo pri každej toalete sa nachádza hadica čo im nahrádza bidet.
Nasledujúci  deň bol posledný, ktorý nás čakala nejaká aktivita. Skoro ráno sme sa odviezli do Mirissy. Tu sme sa nalodili a išli sa pozerať na veľryby. Miestami to bol skôr hon za nimi. Cestou odtiaľ sme pozreli korytnačky a našli skvelú pláž v Mihiripenna. Nikde nikto. Tak sme skočili na opustené lehátka a zase sa spálili. Vlny tu bolo obrovské ale príjemne schladili. Zamyslel som sa tak, že najbližšia pevnina nad obzorom je vlastne až Antarktída. Tento deň bol super.
Predposledný deň sme najskôr kúpili čaje. Cestou do obchodu, kde sa dá platiť aj kartou nás navigácia viedla cestičkou popri železnici. Ale keď nám preutekal varan cez cestu išli sme do obchodu inou cestou. Po nákupe sme skúsili pláž v Dalawelle. V posledný deň sme sa vykašlali na spoznávanie hlavného mesta a radšej skončili na pláži v Mihiripenne. V noci išli na letisko a celú nedeľu som precestoval tou istou trasou až na Záhorie. Ak zhodnotím financie tak keď si odmyslím očkovania a letenku, tak dovolenka stála asi ako týždeň v Chorvátsku.

Kým dobrodruhovia v minulosti prichádzali na Cejlón kvôli koreninám a drahokamom, tak súčasní cestovatelia sem zavítajú kvôli odpočinku. Mňa najviac lákali zelené kopce čajovníkov, orientálna kuchyňa, prastaré chrámy, exotické pláže ale aj úchvatné slony. Som preto rád, že som aj ja mohol okúsiť čaro mixu neobyčajných miest, ktoré ponúka zaujímavá a nádherná Srí Lanka.


... a takto som videl Srí Lanku mojimi očami.

streda 4. septembra 2019

Leto v Slovinsku


Neveľké za to malebné Slovinsko ukrýva mimoriadne veľa nádherných miest a preto som sa konečne rozhodol zavítať do tejto krajiny. Pred cestou som nepodcenil prípravu. Prečítal som si zopár kníh, prelistoval rôzne webové stránky, vypracoval podklady k videám a k samotnému výletu. 

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

Okrem týchto pár krásnych záberov nájdeš ostatné fotky v albume, ktorý sa tiotvorí kliknu tím sem.

Výlet splnil moje očakávania. Hoci som mal obavy z počasia, tak až na jednu upršanú noc bolo celý čas krásne a ani som si neuvedomoval, že čas leta sa pomaly navŕšil. 




Ak chceš vidieť viac ako len obrázky klikni tak si pozri aj tri videá. Prvé video je úvodné, druhé má zemepisno-dejepisný charakter a tretie, ktoré nájdeš aj na článku je cestopisné.

Návštevníci vyhľadávajú Slovinsko z rôznych príčin. Ja som tu docenil všetky štyri príčiny mojej cesty a to vidieť opevnené hrady, prejsť sa po pôvabných uličkách mestečiek, cítiť svieži vzduch na úžasných miest v divokej prírode a po šiestich rokoch si konečne zaplávať v mori.




Už chápem prečo je krajina medzi Jadranom a Alpami tak obľúbenou destináciou a som preto rád, že som tu mohol prežiť svoju dovolenku.

Posledný záber na konci dovolenky

piatok 29. marca 2019

Londýn a Harry Potter

Warner Bros. Studio Tour
Ešte pred pár rokmi som sa pohrával s myšlienkou vidieť druhý krát v živote Londýn. Tento krát som ho chcel vidieť tematicky čiže vidieť ho z pohľadu Harry Pottera. Rozhodol som sa preto, že ideálny čas navštíviť toto mesto bude vhodné ešte pred brexitom a preto som po výlete z Prahy pomaly ale isto začal vymýšľať ako to zrealizovať. Popritom som prečítal všetky knihy ako aj pozrel filmy Harryho Pottera. Na Vianoce prišlo k rozhodnutiu ako aj k samotnej kúpe (veľmi lacných) leteniek, vstupu do Warner Bros a k rezervácii hotela. Výlet sa odohral na začiatku marca 2019.



V pondelok ráno sme vyrazili z Petržalky na bratislavské letisko, kde som tretíkrát v živote letel do cudziny. Tento krát to bol let s prestávkou po 14-rokoch. Po pristátí som rýchlo zakúpil spiatočné lístky na autobus do mesta a hneď sa tam aj vydali. Ďalej sme sa rýchlo naučili ako funguje metro a razom sa ocitli neďaleko Hyde park, kde sme boli ubytovaní. Po zložení vecí sme skočili sa naobedovať a potom spoznať mesto. V tento deň nás čakala prechádzka Westminsterom. Začali sme pri London Eye, prešli okolo House of Parliaments a Westminster Abbey do St. James Parku. Typický anglický park nesklamal. Všetko bolo udržiavané, kvitli rastliny čo u nás ešte spali a zvieratá ako holuby, papagáje, labute a veveričky boli všadeprítomné. Od Buckinghamského paláca sme to otočili cez Whitehall na Trafalgar Square, kde v tento únavný deň sme chceli vidieť v National Gallery sekciu impresionistov, zvlášť slnečnice od Van Gogha. Prvý deň sa nachýlil ku koncu a tak sme cestovali k hotelu, nakúpili v obchode a pomaly sa pripravili na druhý deň.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-7: prvý deň; 8-12: druhý deň; 13-21: tretí deň

Utorkové ráno som vstal skoro. Nie tak pre časový posun jednej hodiny ale pre blbé sny. Po anglických raňajkách, ktoré mi chutili len čiastočne sme zistili ako veľmi sa vie londýnske metro upchať. Naskočili sme preto, potlačili sa a dostali sa opäť ku ďalším pamiatkam. Počasie nebolo najkrajšie, bolo asi typicky britské. Z metra sme sa vydali tento krát okolo divadla, kde hrajú hry s Harrym Potterom, k Chinatwon, Picadilly Circus, soche Williama Shakespera, niektoré miesta spojené s filmami Pottera, Covent Garden až k British Museum. Tu sme každý obdivovali iné časti. Ja som ešte v daždi stihol odbehnúť za ďalšími miestami spojenými s Potterom a to hlavne na St. Cross Station. Stretli sme sa na železničnej stanici Euston odkiaľ sme išli do štúdia Warner Bros. Najúžasnejší zážitok celého výletu, pre ktorý by som tam išiel opäť. Po vstupe sme sa ocitli v hale, kde nám úvodom premietali pár videí ako aj premietali v kinosále. Keď na to sa zdvihlo plátno a my sme sa ocitli priamo pred vstupom do Veľkej sály. Otvorili sa dvere a už sme mohli naplno zažívať svet ako z filmu. Dovedna sme sa tam zdržali tri hodiny. Vyskúšali ďatelinové pivo, kúpili predraždené sladkosti, spravili množstvo fotiek a hlavne si užili tento výnimočný zážitok. Naspäť sa išlo podobnou cestou a opäť metrom až takmer k hotelu.





Tretí deň výletu sme už boli unavení. V tento deň nás čakali pamiatky v City. Prešli sme preto od Monumentu k Toweru, cez Tower bridge uličkami kade tade až k Tate Modern. Tu sme nechceli vidieť všetko ale stačilo nám jedno podlažie. Vychutnal som si čaj a prešli okolo mojej najobľúbenejšej stavby - St. Paul Cathedral - k poslednej zastávke a to k Museum of London. V tento deň sme ešte nevynechali obchody na Oxford street a pobrali sa baliť kufre, lebo museli veľmi skoro vstávať.




Štvrtý deň priniesol nečakané dobrodružstvo. To sa stalo vtedy keď sme čakali na autobus na letisko, ktorý nás odmietol lebo bol už plno rezervovaný. Nuž pozreli sme na dvoch Nemcov, ktorých tiež takto nepustili dnu a zhodnotili sme, že skúsime taxi. Aká náhoda, že taxikárovi nefungoval terminál a vypýtal si preto spolu cash 150 libier. Nuž tak cesta na letisko ma vyšla toľko čo spiatočná letenka. Tam to už prebehlo v pohode a čoskoro sme boli v Bratislave na letisku, na stavenisku na Nivách až nakoniec šťastne dorazili na Záhorie.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

Výlet bol dynamický ako samotné mesto a nálada počas výletu bola premenlivá ako britské počasie. Avšak celkovo som spokojný s tým čo sa podarilo vidieť a zažiť, najmä vidieť z blízka miesta spojené s Harrym Potterom.