Translate

streda 6. decembra 2017

Zo Stredného Slovenska: #3 Turiec

Hrad Blatnica
     Turiec je stredoslovenský región, ktorý je z dejín známy svojim silným národným cítením. V tomto kraji žila a pôsobila slovenská inteligencia, taktiež tu vznikli prvé slovenské gymnázia a Matica slovenská, nájdete tu národný cintorín a takisto práve tu Slováci verejne manifestovali odtrhnutie od monarchie a pripojenie sa k Československu v októbri 1918. Toto bude prvý samostatný článok o celom kraji, no ak chcete vidieť aj niečo zo starších výletov pozrite sa na článok z roku 2015 o mojej ceste do Martina.

     Opis regiónu začnem v meste Vrútky. Hoci je mestečko menšie ako okresné mesto Martin, tak je významnejšie z hľadiska dopravy, lebo sa v ňom nachádza železničná stanica, z ktorej sa rýchlikom dostanete do Bratislavy aj do Košíc. Z Vrútok som si vyfotil len upravenú synagógu v strede mesta.
     V posledný júnový deň, keď som išiel do Tatier, spravil som si menšiu zastávku v jednom z troch resp. štyroch hradov Turca. Hrad Sklabiňa je schovaný v miernych kopcoch neďaleko pohoria Veľká Fatra. Súčasný stav zrúcaniny je zmiešaný. Hoci je tu snaha obnoviť hrad aspoň do stavu pred 2. svetovou vojnou – kedy Nemci zničili spodnú zachovalú časť hradu pred partizánmi – tak je stále dosť zničený a je na ňom ešte veľký kus práce.



     Zo spomínaných hradov som nenavštívil takmer zaniknutý Sučiansky hrad v Podhradí a zvyšky hradu Zniev ale len posledný hrad Blatnica. Počasie nebolo ideálne celý októbrový deň. Listy boli síce už sfarebené ale ich pôvab nevynikol v šedivej farbe oblohy. O hrad je dobre postarané. Postupne sa rekonštruuje, odkrývajú sa zájdené miesta a sprístupňujú sa ďalšie časti. Neďaleko tohto hradu nájdete aj kostol sv. Ondreja v takmer zaniknutej dedine Sebeslavce.

     V spomínaný október, som navštívil aj dedinku Turčianske Jaseno. Rodisko Doktora Jesénia, ktorý spravil prvú verejnú pitvu na svete, je malá dedinka. Z pamiatok tu vyniká gotický kostol obohnaný cintorínom, na ktorom azda na každom hrobe je pochovaný nejaký Jesenský. 

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-7 - hrad Sklabiňa; 8 - synagóga Vrútky;  9-10 - hrad Blatnica; 11-12 - Kostol sv. Ondreja; 13 - Kostol sv. Margity v Turčianskom Jasene; 14 - Diviaky; 15-17 - Kremnické Bane; 18 - Bartošova Lehôtka


     Do týchto dní som prešiel takmer každý končiar v republike. Ak sa na to pozriem z hľadiska okresov chýbalo mi už len zavítať do posledných piatich zo sedemdesiatich deviatich okresov (NO, SO, SV, PT, TR). Aj túto bilanciu som postupne znížil o jeden počas tohto výletu, keď som zavítal do okresu Turčianske Teplice. V mestskej časti okresného mesta Turčianske Teplice-Diviaky, som si cvakol kaštieľ, v ktorom je archív Slovenskej národnej knižnice.
     Na hranici dvoch regiónov stojí kostol v Kremnických Baniach. Bohužiaľ nemal som veľké potešenie z gotického kostola baníckeho typu, keďže v horách bola hmla. Toto miesto je výnimočné aj tým, že sa tu vraj nachádza stred Európy, ktorých nájdete však v Európe hneď niekoľko.
     Posledná zastávka už bola v susednom regióne Tekov v dedinke Bartošova Lehôtka. Tu, neďaleko Kremnice, majú národnú kultúrnu pamiatku, ktorou je slamený domček.
    Turiec patril k regiónom, ktoré som posledné roky trošku zanedbával ale teraz som si konečne našiel čas prejsť celou kotlinou, aby som si vychutnal postupne všetky zaujímavé pamiatky. 

streda 29. novembra 2017

Zo Stredného Slovenska: #2 Liptov

Mlyny Oblazy v Kvačianskej doline
     Kraj, ktorý som si myslel že mám dobre prejdený, lebo som v ňom bol viackrát je Liptov. No mýlil som sa a preto som v ňom ešte prešiel ďalšie zaujímavé miesta, s ktorými sa podelím v nasledujúcom článku. Ak by ste tu však nenachádzali iné známe miesta skúste sa pozrieť na článok z minulého roka, kde nájdete opis miest ako Pribylina, Liptovská Mara, Liptovský hrad, hrad Likava, Ružomberok a Vlkolínec.
     V roku 2017 som na Liptove začínal svoj veľký štrnásťdňový výlet, preto aj keď je vonku už skoro zima fotky budú z teplučkého mája. Skôr než som sa dostal na Liptov vystúpil som z rýchlika v susednom kraji Turiec v meste Vrútky. Odtiaľ sme sa ešte presunuli na Oravu aj do dediny Leštiny, kde je drevený evanjelický kostol, ktorý je významný tým, že tu bol pokrstený Pavol Országh Hviezdoslav a je zapísaný do Zoznamu UNESCO.


     Prvá zastávka na Liptove bola v kúpeľnej dediny Lúčky. Sem som pôvodne chcel ísť aj z Liptovského hradu minulý rok, ale vtedy už nebolo síl a ani čas. Dôvodom zastávky bola hlavná ikona obce - mohutný vodopád.
     Počasie prvý deň výletu neprialo, no aj tak sme sa vydali na menšiu turistiku do Kvačianskej doliny. Zase sme neplánovane skončili na Orave odkiaľ bolo k cieľu bližšie. Kvačiansky potok sa predral veľmi úzkymi skalami až na jednom mieste vytvoril lúku, na ktorej človek postavil mlyny, ktoré nazval Oblazy. Kedysi takmer rozpadnuté dedičstvá starých otcov sú dnes opravené. Jeden vlastný štát a o druhý starajú dobrovoľníci. Pri Mlynoch začalo zase liať a tak sme tam neplánovane museli ostať nejaký čas.
     Ďalšou zastávkou bol drevený kostol vo Svätom Kríži, ktorý pôvodne však stál dnes v potopenej dedine Paludza. Veľkolepý drevený chrám nesmel skončiť na dne Liptovskej Mary a preto našiel dôstojné miesto na kraji inej dediny.
     V Liptovskom Hrádku som si konečne lepšie mohol pozrieť tretí hrad Liptova než len si ho cvaknúť z autobusu. Okrem toho sme vyšli na skalu pri rybníku a pozrel sa na mesto a krajinu.



     Neďaleko Hrádku blízko Kráľovej Lehoty no stále v časti dediny Hybe – kde sa odohráva dej mojej obľúbenej knihy Tisícročná včela – leží zaujímavá stavba. Je ňou Štróblova vila. Podľa historických fotiek mala pôvodne strechu ovplyvnenú renesanciou z čias Mateja Korvína – vysokú ako Vajdahunyad vára v Sedmohradsku či Vajdahunyad vár v Budapešti, čo bolo typické pre éru konca monarchie kedy budova sochára vznikla.
     Na hranici žilinského a prešovského kraja za Važcom sa nachádzala pod Tatrami ďalšia zastávka. Bol to môj prvý navštívený nemecký vojenský cintorín na Slovensku. Musím povedať, že tak ako neskôr pri Duklianskom priesmyku v Hunkovciach bol aj tento upravený. Jarky boli vyčistené, tráva pokosená a hroby v presnej línii.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-2 - Lúčky; 3 - Leštiny; 4-6 - Mlyny Oblazy; 7-9 - Svätý Kríž; 10 - Litpovský Hrádok; 11 - Štróblova vila; 12-13 - nemecký vojenský cintorín Važec; 14-16 - Liptovská teplička

     Poslednou zastávkou, ktorá však dnes už patrí do okresu Poprad ale stále v jej názve je schovaný názov kraja, do ktorého pôvodne patrila je Liptovská Teplička. Malá obec schovaná neďaleko prameňa Čierneho Váhu sa stala známa pre svoje unikátne pivničky. V takom množstve ako tu ich nikde nenájdete (ešte som videl podobného typu asi tri pri Vyšných Ružbachoch).
     Pri zapadajúcom slnku prvého dňa veľkého výletu po Slovensku som obdivoval pekné pivničky v Tepličke a rozlúčil sa s Liptovom, ktorý ma dúfam ešte niečím v budúcnosti prekvapí – i keď si myslím, že konečne som z neho prešiel dostatok miest.

streda 22. novembra 2017

Zo Stredného Slovenska: #1 Horehronie & Podpoľanie

Chramošský Viadukt v Telgárte
     Úvodom roka 2017 som si vymedzil cestovateľské ciele pre tento rok – prejsť tie miesta Slovenska, ktoré som ešte nevidel a sú známe alebo významné, aby som si mohol povedať bol som na dôležitých miestach každého slovenského kraja. Pominulé roky hlavne ten minulý a predminulý sa mi tento cieľ tiež daril napĺňať. Pomaly som sa zakúsaval zo západu až k jeho východným častiam, no nestihol som všetko prejsť. Rozhodol som sa preto, tento rok preskúmať východné Slovensko. Až na pár miest, čo by som rád ešte navštívil, považujem však východ za prebádaný. Avšak, aby tento rok nebol len o východnom Slovensku, tak som chcel prejsť aj menej prebádané kraje Zo stredného Slovenska. Pripravil som si pre vás krátky päťdielny seriál, v ktorom vám predstavím niektoré stredoslovenské regióny. Tieto kraje som síce už navštívil, ale zavítal som do nich zase. Musel som. Naposledy som v nich nestihol prejsť všetky atraktívne miesta a tak teraz chcem dobehnúť to, čo mi minule chýbalo. Prvý článok zo série bude o Horehroní a o Podpoľaní.


     Pri slovenských regiónoch, ako to býva zvykom, začnem vymedzením hraníc a vysvetlením pôvodu názvu. Začnem s vysvetlením názvov – Horehronie je oblasť horného toku rieky Hron a Podpoľanie je oblasť pri pohorí Poľana. Oblasť, ktorú budem spomínať v článkoch patrila historicky do Zvolenskej župy a do časti Gemera. To však asi do dnešných dní len málo napovie a preto načrtnem geografické hľadisko, z ktorého sú podstatné dve miesta – rieka Hron a sopečné pohorie Poľana. Hron pramení spolu s ďalšími štyrmi riekami pod Kráľovou Hoľou v Nízkych Tatrách. Oblasť od prameňa po Zvolen môžeme v širšom ponímaní nazvať ako Pohronie, lebo historicky tu nebolo iné pomenovanie kraja, ktorý by dal názov tomuto celku než ako Zvolenská župa. O úseku za Zvolenom k Leviciam nehovoríme o Pohroní ale o Tekove, po maďarsky Bárs (čítaj Bárš). Taktiež úplný záver rieky nenesie svoj názov v spojení s Hronom ale s Dunajom ako Podunajsko. Čo teda považujeme za Horehronie? Existuje viacero odpovedí. Za jednoznačnú odpoveď považujeme oblasť od prameňa rieky po dedinu Polomka, kde končil okres Gemerskej župy. V dnešnom ponímaní však zahrňujeme do oblasti aj celý okres Brezno. Za Podpoľanie de facto považujeme celý súčasný okres Detva – i keď južné dediny, boli súčasťou Novohradu (Horný Tisovník, Stará Huta, Podkriváň, Látky a časť obce Detvianska Huta). Osobitnú časť tzv. mikroregión, nesie oblasť okolia Banskej Bystrice, ktorá sa vymedzuje za Mikroregión Severné Podpoľanie. Ak sa nevyznáte z toľkých pojmov pustite si video, kde to snáď jednoduchšie pochopíte.
     Poďme teda na cestu priamo od prameňa rieky Hron. Za jej oficiálny prameň sa považuje miesto neďaleko Chramošského viaduktu, kam smerovali moje prvé kroky. Horehronie pre svoju horskú polohu potrebovalo dobré dopravné spojenia. Rôzne prevýšenia, neprístupný terén a blízke železiarne v Podbrezovej, ktoré tvorili železnicu pre celú monarchiu, spôsobili preklenutie aj úseku pri prameni Hrona. Vznikli tu dva viadukty – Chramošský a Telgárstky. V Telgárte nájdete ešte tretí železničný unikát. Ide o Telgártsku slučku. Vlak sa v skale otočí – spraví slučku s približne 270 stupňami a tiež prekoná potrebné prevýšenie / zníženie terénu.



     Jedna z mojich najobľúbenejších ľudových piesní, ktorú však nemenovaná komerčná televízia sprzdnila pre svoju reality show, je To ta Heľpa. Ako sa spieva v piesni je to pekné mesto, no dnes mi výzor Heľpy nepripomenuli žiadne pekné dreveničky ale len obyčajné domy. Vyfotil som preto aspoň vstupnú bránu do dediny, v ktorej vznikla ľudová pieseň, udržuje si svoj výšivkársky vzor a bola námetom pre maliara Janka Alexyho a Gustáva Mallého.
     Mesto Brezno som naposledy navštívil ešte na základnej škole, teda vtedy som ním len prechádzal do Polomky. V meste majú problém s parkovaním! Myslím, tým to neplatené, ak by ste chceli sa len tak prejsť po jeho udržiavanom historickom jadre. Nezdržali sme sa tu preto dlho a išlo ďalej dolinou. Avšak išli sme dolu Hronom a nie po doline hore Hronom, kade utekal hlavný hrdina básne Branko od Sama Chalupku.
     Poslednou zastávkou na Horehroní nebol Lesnícky skanzen v prírode v Čiernom Balogu ale vojenský pamätník v Nemeckej. Tento pamätník pripomínajúci hrôzy druhej svetovej vojny nespomína na vojakov ale na civilistov, ktorí boli masovo spálení fašistami v miestnej vápenke v januári 1945. Ďalej sa pokračovalo okolo hradu Slovenská Ľupča, ktorý patrí k mojim najobľúbenejším - viac o ňom sa dočítate z môjho článku z roku 2015.
     Kraj Sama Chalupku, ktorý okrem Branka napísal známe Mor ho! nie je len Horehronie ale aj Severné Podpoľanie, kde pôsobil aj jeho brat Ján. V dedine Poníky sa odohráva dej básne Turčín Poničan, ktorý opisuje krvavý vpád Turkov na Poníky. Po Turkoch dnes niet v dedine stopy za to tu nájdete krásnu stredovekú stavbu kostola sv. Františka z Assisi.
     V susednej dedine Dúbravica som sa kedysi dočítal, že stojí zrúcanina hradu. Po bližšom preskúmaní ťažko usúdiť či išlo o hrad alebo o zrúcaninu hradu prestavaného na kaštieľ. No ak chcete tiež o tomto mieste polemizovať stačí zavítať do tohto kraja. Podobne by ste našli ďalšiu zaujímavú zrúcaninu, tento krát asi už naozaj kaštieľa, v Dolnej Mičinej. 

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1 - Telgártsky viadukt; 2 - vpravo príde vlak, ktorý prejde vľavo po viadukte a začne sa točiť a smerovať do tunelu z ktorého vyjde vpravo dole; 3 - Heľpa; 4 - Brezno; 5 - Nemecká; 6 - Slovenská Ľupča; 7-8 - Poníky; 9-10 - Dúbravica; 11-12 - Dolná Mičiná; 13-14 - Čerín; 15-17 - Detva; 18-19 - Zolná


     Posledná zastávka Severného Podpoľania bola v dedine Čerín, kde sa nachádzal zaujímavý stredoveký kostol s ešte zaujímavejšou drevenou zvonicou. Taktiež bolo vidno, že sa nachádzate na Podpoľaní, lebo pri kostole sa nachádzali typické podpolianske drevené kríže zdobené farebnými ornamentmi.

     Z Čerína viedli cesty na juh, kde kraj nie je tak kopcovitý a je považovaný za to pravé Podpoľanie. V dedine Zolná, v ktorej tečie rovnomenný potok, sa nachádza gotický kostol. Ten bol však obohnaný múrom, tak som sa naň pozeral v októbrovom svetle len z rôznych pozícií na okolitej lúke.
    K poslednej zastávke som išiel cez Očovú, kde sa narodila ozdoba Uhorska - Matej Bel. Keď som prišiel do Detvy, ani som nepostrehol, že som v okresnom meste. Mesto svojim výzorom nevyniká žiadnou výraznou pamiatkou. Známe je však pre Podpolianske slávnosti, pre svoj typický ľudový kroj - kde muži majú krátky vrchný odev a sú preto holopupkáči a pre vyrezávané drevené kríže. Tie jediné som v meste našiel pod kalváriou a zadíval sa do ich detailov, z ktorých vynikal slovanský Perúnov kvet - symbol ochrany.
     Oba zmienené regióny patria k rýdzo slovenským krajom, kde možno započuť výrazný stredoslovenský dialekt - miestami pre Záhoráka až moc mäkký. Hoci som pri cestách krajom nemal väčšinou šťastie na pekné počasie, viem si dobre predstaviť ako pekne musia vyzerať zvlnené kopce pri dopadajúcom slniečku, ktoré boli a sú motívom tradičnej ľudovej výšivke, básniach a ďalších zvykov.