Keď som si už myslel, že môj rodný kraj už
celý poznám, tak som zistil, že tomu tak nie je. Po tom čo moje mesto (Senica)
vytvorilo propagačné brožúrky o Záhorí, v ktorých boli zverejnené
moje fotografie, dostal som od mesta aj publikáciu o mlynoch v Senici.
Celkom ma, táto pre mňa neznáma, história zaujala na toľko, že som sa rozhodol
spracovať túto tému širšie. Tak som si sadol za počítač, pobehal knižnicu a historické
mapy a to všetko pre to, aby som odkryl skrytú históriu a keďže mojim
hobby je fotiť rozhodol som sa, že okrem spracovania údajov musím miesta prejsť
osobne. V okrese Senica sa nachádza zopár dominantných tokov a preto som
rozdelil prácu na časti o mlynoch na potoku Teplica, rieke Myjava a jej
zvyšných prítokoch, na rieke Rudava a na Lakšárskom potoku. Pre lepší
prehľad pripájam mapu, kde sa mlyny nachádzali.
V obci Podbranč sa nachádzalo už
v roku 1828 sedem mlynov, ktoré boli vo vlastníctve viacerých rodín. Prvým
mlynom smerom od Myjavy bol Mlyn u Varsíkov. Pôvodný Schmerzingerov
majer, ktorý sa neskôr zvykol nazývať majer Chalupy, odkúpil Ján Varsík z Bukovca
spolu s bratom a otcom v roku 1889-1890. Dvor prestavali na mlyn
spolu s obytnou budovou a vykopali k nemu 1,5 km náhon. Dodnes majú
Varsíkovci na tento mlynský náhon vodné právo. Najmladší syn Ján postupne
vyplatil všetkých šiestich súrodencov a od roku 1942 bol spolu s manželkou
zapísaný ako jediný majiteľ. Po návrate z vojny v roku 1920 vybudoval Pásovú
pílu, ktorá dodnes reže spoľahlivo dosky. Postupne mlynské kamene nahradil
valcami, a tak vznikol prvý valcový mlyn v okolí. Ďalším pokrokom bolo postavenie
pece na sušenie ovocia ako aj osadenie vodnej turbíny v roku 1924 po veľkom
požiari keď mlyn vyhorel. Turbína umožnila výrobu elektrickej energie na
svietenie a umožnila počúvanie prvého rádia v okolí. Manželka Jána zmenila
využitie mlyna na pálenicu, ktorá je v prevádzke od roku 1943 do dnes. Významná
je najmä produkciou Varsíckej slivovice.[1]
Po prúde rieky Myjava ležal ďalej v osade
Pláňavy Rybnikársky (u Mišú) mlyn. Prvý poznatok, ktorý sa
zachoval je kúpa mlynu rodinou Mertelovcov od zemepánov, ktorí ho ďalej predali
v roku 1831 rodine Rybnikárov. Neskôr bol k mlynu, ako to býva často
zvykom, pristavaná prosperujúca píla. Drevo sa tu pílilo aj po druhej svetovej
vojne, ale len občas pre jej technickú zastaranosť. Od roku 1930 bol premenený vodný
pohon mlyna na elektrický a počas druhej svetovej vojny sa tu prestalo
mlieť pre nedostatok objednávok. Posledným vlastníkom bol Michal Rybnikár.
Na Hornej doline kedysi stával tiež mlyn
vo vlastníctve rodiny Rybnikárov, tento pre rozlíšenie dostal pomenovanie Rybnikársky
(Minársky) mlyn. Podobne ako u predošlého mlyna bol pôvodne vo
vlastníctve zemepánov odkiaľ prešiel do rúk bohatej rodiny Mertelovcov.
Nasledujúcim vlastníkom bola rodina Černekovcov. Vdova Anna prácu v mlyne
sama nestíhala, keďže jej syn sa dal na lepšie platenie provaznícke remeslo,
a preto zamestnala tovariša Pavla Rybnikára. Tovariš v roku 1848 mlyn
odkúpil a zradil tu pílu. Rybnikár dal mlyn do prenájmu Jánovi Hrebíčkovi
a už v roku 1869 sa v súpise spomína ako vlastník. Ten
v mlyne zriadil obchod a pohostinstvo. Rodine Hrebíčkovcov sa tak
dobre darilo, že si v roku 1914 kúpili v Sobotišti kúriu. Mlyne sa
prestalo mlieť po prvej svetovej vojne a píla podobne ako
u predošlého mlyna sa využívala zriedkavejšie.
Štvrtým mlynom v Podbranči bol mlyn v
Majeričkách zvaný Podmajerský (Učnácky) mlyn. Aj tento mlyn spolu
s valchou odkúpili Mertelovci v roku 1780 od ktorých ho kúpila rodina
Podmajerských. Povodeň v roku 1800 zničila valchu a poškodila vodný
mlyn, ktorý Matiáš Podmajerský obnovil. Zo súpisu z roku 1869, že tu mlel
Pavel Podmajerský so ženou Betou a s tovarišom Samuelom
z Chocholnej. Rodine sa darilo nielen mlieť ale mali v mlyne aj
obchod. Prosperita povolania sa prejavila v tom, že už na konci 19.
storočia boli prví v dedine, ktorí si dovolili mať strechu z pálenej
škridlice. Pred druhou svetovou vojnou sa v mlyne domlelo
a nasledujúci vlastníci ho prestavali na obytný dom.
Najvýznamnejší a zároveň jediný
zachovalý mlyn je v poradí piaty mlyn. Tento mlyn má mnohé názvy ako Habánsky,
Kičkácky, Pagáčov, Mlyn v Bílem Majíri. Želmíra Pagáčová je jeho posledná vlastníčka,
ktorý je údajne najstarší mlyn na Podbranči. Predpokladá sa, že vznikol niekedy
v 18. storočí. Jeho prvou písomnou zmienkou bol predaj Habánom od barónky
Terézie Horeckej. Po povodni v roku 1800 bol postavený nanovo. Časom bola
jednopodlažná budova prestavaná, o čom sa zmieňuje aj nápis na tráme „JB JS H W 1823“. Objekt kúpil koncom 19.
storočia Samuel Praženka z Podzámku od Habánov zo Sobotišťa. V tomto
období bol mlyn modernizovaný, vlastník kúpil Francisovu turbínu. Motor s
pohonom na generátový plyn, ktorý bol používaný v letnom období sa nahradil
novším. Manželka pána Praženku pochádzala z mlynárskej rodiny Kozlíkovcov z
Prašníka. Po prvej svetovej vojne bol objekt modernizovaný a pristavali sa
budovy. V roku 1928 sa stal vlastníkom Jozef Kička, ten v tom istom
roku obnovil koryto náhonu z betónu, modernizoval turbínu. Počas druhej
svetovej vojny pomáhal partizánom darovaním múky. K znárodneniu mlyna
prišlo v roku 1949, kedy sa dostal pod správu piešťanského podniku mlynov
a pekárni. V roku 1957 dostal príkaz na zničenie mlyna, ktorý nebol
uskutočnený. Dcéra Alžbeta sa v tom istom roku vydala za Pavla Pagáča
z Prietrže. Technická zastaranosť a dopravná náročnosť zapríčinila koniec
prevádzky v roku 1963. Následne miestne JRD v rámci rekultivácie pôdy
zlikvidovalo kanál na vodu v časti mimo pozemku prislúchajúceho k mlynu. Dedičia
sa rozhodli ponechať mlyn ako pamiatku, preto stojí dodnes spolu
s pôvodným vybavením a nábytkom. Dňa 7. marca 2008 bol klasistický
objekt zapísaný za kultúrnu pamiatku.[2]
V snahe o obnovu mlyna Želmíra Pagáčová vybudovala okolo mlyna
protipovodňovú hrádzu, zregulovala odtokový kanál a ďalej sa snaží
o ďalšiu záchranu.
Predposledný mlyn sa nachádzal
v časti Švrčkov járok, zvaná ako aj druhá strana. Pomenovanie tejto osady
je priamo odvodené od prvého doloženého vlastníka Juraja Švrčka, ktorý ho
odkúpil avšak nevieme od koho a to v roku 1797. Mladý Ján Durgala
v roku 1905 uzavrel manželstvo s dcérou z rodu Švrčkovcov, čím
pokračovala tradícia mlynárstva už v rodine Durgavských, preto bol
označený ako Mlyn Durgavský (Na druhej strane. Ďalším vlastníkom bol Ján
Poláček. Mlyn prestal mlieť v 30. rokoch pre konkurenciu blízkeho
Habánskeho mlyna. Dokladom po mlyne je už len zachovaný náhon. Na mieste
bývalého mlynu stojí dnes iný dom.
Posledný v poradí a najmenej
zdokumentovaný mlyn na rieke Myjava v Podbranči nemá ani zachovaný názov.
Zo súpisu z roku 1869 vyplýva, že bol vo vlastníctve Štefana Gašu
s manželkou. Mlyn bol pravdepodobne zničený povodňou.
fotografie:
1. Rybnikársky (u Miší) mlyn
2. Rybnikársky (Minársky) mlyn
3. Mlyn Podmajerský (Učnácky) - na konci ulice
4. Habánsky mlyn
5. Mlyn Durgavský - na druhej strane ulice stojí dom postavený na mieste mlynu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára