Zo Stredného Slovenska: #1 Horehronie & Podpoľanie

Chramošský Viadukt v Telgárte

     Úvodom roka 2017 som si vymedzil cestovateľské ciele pre tento rok – prejsť tie miesta Slovenska, ktoré som ešte nevidel a sú známe alebo významné, aby som si mohol povedať bol som na dôležitých miestach každého slovenského kraja. Pominulé roky hlavne ten minulý a predminulý sa mi tento cieľ tiež daril napĺňať. Pomaly som sa zakúsaval zo západu až k jeho východným častiam, no nestihol som všetko prejsť. Rozhodol som sa preto, tento rok preskúmať východné Slovensko. Až na pár miest, čo by som rád ešte navštívil, považujem však východ za prebádaný. Avšak, aby tento rok nebol len o východnom Slovensku, tak som chcel prejsť aj menej prebádané kraje Zo stredného Slovenska. Pripravil som si pre vás krátky päťdielny seriál, v ktorom vám predstavím niektoré stredoslovenské regióny. Tieto kraje som síce už navštívil, ale zavítal som do nich zase. Musel som. Naposledy som v nich nestihol prejsť všetky atraktívne miesta a tak teraz chcem dobehnúť to, čo mi minule chýbalo. Prvý článok zo série bude o Horehroní a o Podpoľaní.

     Pri slovenských regiónoch, ako to býva zvykom, začnem vymedzením hraníc a vysvetlením pôvodu názvu. Začnem s vysvetlením názvov – Horehronie je oblasť horného toku rieky Hron a Podpoľanie je oblasť pri pohorí Poľana. Oblasť, ktorú budem spomínať v článkoch patrila historicky do Zvolenskej župy a do časti Gemera. To však asi do dnešných dní len málo napovie a preto načrtnem geografické hľadisko, z ktorého sú podstatné dve miesta – rieka Hron a sopečné pohorie Poľana. Hron pramení spolu s ďalšími štyrmi riekami pod Kráľovou Hoľou v Nízkych Tatrách. Oblasť od prameňa po Zvolen môžeme v širšom ponímaní nazvať ako Pohronie, lebo historicky tu nebolo iné pomenovanie kraja, ktorý by dal názov tomuto celku než ako Zvolenská župa. O úseku za Zvolenom k Leviciam nehovoríme o Pohroní ale o Tekove, po maďarsky Bárs (čítaj Bárš). Taktiež úplný záver rieky nenesie svoj názov v spojení s Hronom ale s Dunajom ako Podunajsko. Čo teda považujeme za Horehronie? Existuje viacero odpovedí. Za jednoznačnú odpoveď považujeme oblasť od prameňa rieky po dedinu Polomka, kde končil okres Gemerskej župy. V dnešnom ponímaní však zahrňujeme do oblasti aj celý okres Brezno. Za Podpoľanie de facto považujeme celý súčasný okres Detva – i keď južné dediny, boli súčasťou Novohradu (Horný Tisovník, Stará Huta, Podkriváň, Látky a časť obce Detvianska Huta). Osobitnú časť tzv. mikroregión, nesie oblasť okolia Banskej Bystrice, ktorá sa vymedzuje za Mikroregión Severné Podpoľanie. Ak sa nevyznáte z toľkých pojmov pustite si video, kde to snáď jednoduchšie pochopíte.

     Poďme teda na cestu priamo od prameňa rieky Hron. Za jej oficiálny prameň sa považuje miesto neďaleko Chramošského viaduktu, kam smerovali moje prvé kroky. Horehronie pre svoju horskú polohu potrebovalo dobré dopravné spojenia. Rôzne prevýšenia, neprístupný terén a blízke železiarne v Podbrezovej, ktoré tvorili železnicu pre celú monarchiu, spôsobili preklenutie aj úseku pri prameni Hrona. Vznikli tu dva viadukty – Chramošský a Telgárstky. V Telgárte nájdete ešte tretí železničný unikát. Ide o Telgártsku slučku. Vlak sa v skale otočí – spraví slučku s približne 270 stupňami a tiež prekoná potrebné prevýšenie / zníženie terénu.



     Jedna z mojich najobľúbenejších ľudových piesní, ktorú však nemenovaná komerčná televízia sprzdnila pre svoju reality show, je To ta Heľpa. Ako sa spieva v piesni je to pekné mesto, no dnes mi výzor Heľpy nepripomenuli žiadne pekné dreveničky ale len obyčajné domy. Vyfotil som preto aspoň vstupnú bránu do dediny, v ktorej vznikla ľudová pieseň, udržuje si svoj výšivkársky vzor a bola námetom pre maliara Janka Alexyho a Gustáva Mallého.

     Mesto Brezno som naposledy navštívil ešte na základnej škole, teda vtedy som ním len prechádzal do Polomky. V meste majú problém s parkovaním! Myslím, tým to neplatené, ak by ste chceli sa len tak prejsť po jeho udržiavanom historickom jadre. Nezdržali sme sa tu preto dlho a išlo ďalej dolinou. Avšak išli sme dolu Hronom a nie po doline hore Hronom, kade utekal hlavný hrdina básne Branko od Sama Chalupku.

     Poslednou zastávkou na Horehroní nebol Lesnícky skanzen v prírode v Čiernom Balogu ale vojenský pamätník v Nemeckej. Tento pamätník pripomínajúci hrôzy druhej svetovej vojny nespomína na vojakov ale na civilistov, ktorí boli masovo spálení fašistami v miestnej vápenke v januári 1945. Ďalej sa pokračovalo okolo hradu Slovenská Ľupča, ktorý patrí k mojim najobľúbenejším - viac o ňom sa dočítate z môjho článku z roku 2015.

     Kraj Sama Chalupku, ktorý okrem Branka napísal známe Mor ho! nie je len Horehronie ale aj Severné Podpoľanie, kde pôsobil aj jeho brat Ján. V dedine Poníky sa odohráva dej básne Turčín Poničan, ktorý opisuje krvavý vpád Turkov na Poníky. Po Turkoch dnes niet v dedine stopy za to tu nájdete krásnu stredovekú stavbu kostola sv. Františka z Assisi.

     V susednej dedine Dúbravica som sa kedysi dočítal, že stojí zrúcanina hradu. Po bližšom preskúmaní ťažko usúdiť či išlo o hrad alebo o zrúcaninu hradu prestavaného na kaštieľ. No ak chcete tiež o tomto mieste polemizovať stačí zavítať do tohto kraja. Podobne by ste našli ďalšiu zaujímavú zrúcaninu, tento krát asi už naozaj kaštieľa, v Dolnej Mičinej. 

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1 - Telgártsky viadukt; 2 - vpravo príde vlak, ktorý prejde vľavo po viadukte a začne sa točiť a smerovať do tunelu z ktorého vyjde vpravo dole; 3 - Heľpa; 4 - Brezno; 5 - Nemecká; 6 - Slovenská Ľupča; 7-8 - Poníky; 9-10 - Dúbravica; 11-12 - Dolná Mičiná; 13-14 - Čerín; 15-17 - Detva; 18-19 - Zolná

     Posledná zastávka Severného Podpoľania bola v dedine Čerín, kde sa nachádzal zaujímavý stredoveký kostol s ešte zaujímavejšou drevenou zvonicou. Taktiež bolo vidno, že sa nachádzate na Podpoľaní, lebo pri kostole sa nachádzali typické podpolianske drevené kríže zdobené farebnými ornamentmi.
     Z Čerína viedli cesty na juh, kde kraj nie je tak kopcovitý a je považovaný za to pravé Podpoľanie. V dedine Zolná, v ktorej tečie rovnomenný potok, sa nachádza gotický kostol. Ten bol však obohnaný múrom, tak som sa naň pozeral v októbrovom svetle len z rôznych pozícií na okolitej lúke.
    K poslednej zastávke som išiel cez Očovú, kde sa narodila ozdoba Uhorska - Matej Bel. Keď som prišiel do Detvy, ani som nepostrehol, že som v okresnom meste. Mesto svojim výzorom nevyniká žiadnou výraznou pamiatkou. Známe je však pre Podpolianske slávnosti, pre svoj typický ľudový kroj - kde muži majú krátky vrchný odev a sú preto holopupkáči a pre vyrezávané drevené kríže. Tie jediné som v meste našiel pod kalváriou a zadíval sa do ich detailov, z ktorých vynikal slovanský Perúnov kvet - symbol ochrany.

     Oba zmienené regióny patria k rýdzo slovenským krajom, kde možno započuť výrazný stredoslovenský dialekt - miestami pre Záhoráka až moc mäkký. Hoci som pri cestách krajom nemal väčšinou šťastie na pekné počasie, viem si dobre predstaviť ako pekne musia vyzerať zvlnené kopce pri dopadajúcom slniečku, ktoré boli a sú motívom tradičnej ľudovej výšivke, básniach a ďalších zvykov.