Filipove CESTOVINY: Kam zmizli mlyny na Záhorí? - #11 Mlyny na Lakšárskom potoku

Keď som si už myslel, že môj rodný kraj už celý poznám, tak som zistil, že tomu tak nie je. Po tom čo moje mesto (Senica) vytvorilo propagačné brožúrky o Záhorí, v ktorých boli zverejnené moje fotografie, dostal som od mesta aj publikáciu o mlynoch v Senici. Celkom ma, táto pre mňa neznáma, história zaujala na toľko, že som sa rozhodol spracovať túto tému širšie. Tak som si sadol za počítač, pobehal knižnicu a historické mapy a to všetko pre to, aby som odkryl skrytú históriu a keďže mojim hobby je fotiť rozhodol som sa, že okrem spracovania údajov musím miesta prejsť osobne. V okrese Senica sa nachádza zopár dominantných tokov a preto som rozdelil prácu na časti o mlynoch na potoku Teplica, rieke Myjava a jej zvyšných prítokoch, na rieke Rudava a na Lakšárskom potoku. Pre lepší prehľad pripájam mapu, kde sa mlyny nachádzali.

Medzi posledné mlyny, ktoré nájdeme v Senickom okrese patria mlyny na Lakšárskom potoku. Názov tohto potoka sa spomína už v 13. storočí ako Lapsár. Názov môžeme odvodiť zo staromaďarských slov lap ako plytký močiar zaplavený rastlinstvom a slova sár čiže bahno. Tento potok pramení v chotári obce Lakšárska Nová Ves, ďalej preteká smerom na západ cez borový les a v chotári Moravský Svätý Jur sa stáča do Rudavy. Pred reguláciou však mal mnoho meandrov, ktoré sa ľahko predierali pieskovým borom kadiaľ sa nivnými lužinami vlieval priamo do Moravy. Z toho dôvodu vznikalo v priebehu 17. – 18. storočia na prúde potoka veľa sedliackych mlynov, po ktorých sa dodnes zachovalo veľa osád. Táto oblasť sa začala osídľovať až po tureckých vojnách, keď zemepáni chceli využiť potenciál tohto miesta. V roku 1720 bolo na tomto mlyne zaznamenaných 7 mlynov, neskôr ich bolo až osem. Na mlynoch mleli známe mlynárske rodiny a to Šišulákovci, Vallovci, Tomkovci, Húškovci, Trajlínkovci a Ševčovičovci.

Prvým mlynom od prameňa na Lakšárskom potoku bol mlyn v osade Šišuláky. Nazývaný bol podľa pôvodných vlastníkov Jozefa, Jána a Juraja Šišuláka, neskôr Jakub Šišulák podľa ktorého ďalej Jakubáci. Bol vzdialený pol hodinu chôdze od kostola a v roku 1780 tu žilo 47 ľudí v siedmich domoch. Ešte v 50. rokoch 20. storočia tu hospodáril Štefan Šišulák.

Druhý mlyn na potoku s názvom Walla, neskôr na rozlíšenie Horné Vally ležal už trištvrte hodiny od kostola. V tom istom roku žilo v usadlosti až 39 ľudí v štyroch domoch. Podobne aj tu sa mlelo až do 50. rokov, kedy bol vlastníkom Michal Beňa.

Na mlyne Dolné Vally hospodáril Martin Sturzik, podľa ktorého sa nazýval aj Sturzikov mlyn. Posledný vlastník mlyna, ktorý tu mlel bol Ján Janečka začiatkom druhej polovici 20. storočia.

Osada Tomky získala pomenovanie podľa mlynárskej rodiny Tomkovcov. K mlynárom z tohto rodu boli Juraj a Jakub.

Jakub Valla bol mlynárom na ďalšom mlyne, zvanom neskôr Hladíkov mlyn. Založený bol neskôr ako ostatné, až v priebehu 18.-19. storočia. Osada sa nazýva Šimkovci podľa posledných vlastníkov. Ako slobodní remeselníci, to nemali jednoduché. Zemepáni z Borského Svätého Jura z nich chceli spraviť poddaných, a keď sa im tom nepodarilo prišli ich vyvraždiť. Incident prežila len jedna jediná žena, ktorá pracovala v tom čase na poli.

V obci Moravský Svätý Ján sa nachádzali na Lakšárskom potoku 3 mlyny. Prvým mlynom boli mlyn v osade Húšky. Meno získal po vlastníkoch Štefana a Jána Húška. Pamäte uvádzajú rok 1851 ako dátum rekonštrukcie mlyna, ďalšia oprava mala byť
uskutočnená v roku 1904 a posledná v roku 1947, keď mlyn patril poslednej mlynárskej
rodine na Húškoch, Julínyovcom. Húštiansky mlyn fungoval do roku 1952, potom až do
60. rokov slúžil na šrotovanie obilia na kŕmne účely. Jozef Húšek na to spomína týmito slovami “K Húškom dojel autobus, žandári, dovézli milicionárú, v noci nás vyhnali ven,
rozhádzali šecko v baráku. Odovzdáky byli obrovské, čovjek ostau houí. Jedna rodzina
mjeli bunkr v stodole na prasátka, našli to, zhabali alebo aj zavreli ludzí. Na Húškoch
ale to nebylo až také, nebyl tady žádný kulak. Jedna rodzina od Húškú aj tak utékli do
Ameriky, Šišoláci, aj od Tomkú utékla též jedna rodzina... Ludé si potom zvykli na to, inší im nezbývauo, no tak... povidám, vyrobili si pár korun, domy si porobili, poprerábjali, kerý byu šikovný, muadší ešče, chaupi... pár korun si vyrobili... Co už mjeu každý, inší im nezbývauo, zmírili sa s tým ludé...”

V druhom desaťročiu 18. storočia vznikla mlynská osada Trajlínky. Prvý doložený vlastník najzachovalejšieho mlyna, Trajlínek, sa spomína v súpise mlynov Bratislavskej župy v roku 1723. Podľa ústnej tradície mlyn založili traja bratia pôvodom z nemeckých krajín. Názov mlyna je odvodený od priamej cesty k mlynu, Drei Linie. Pôvodný drevený mlyn stal na mieste dnešného „Rusňákovho domu“. Neskôr sa proti prúdu postavil väčší mlyn, ktorý už nebol hnaný spodnou vodou, ale mlynské koleso zo Sankt Pöltnu bolo hnané vodou, ktorá padala na lopatky z vybudovaného kanála. V roku 1920 bol mlyn prestavaný na valcový a mlyn prenajímali krajnánkom. V usadlosti okrem mlyna a obytnej budovy aj ďalšie murované budovy, šopy a kôlne.

Posledným mlynom, ktorý patrí pod Moravský Svätý Ján je Ševčovičov mlyn. Rodina Ševčovičov bývala v obci už od 17. storočia, ale presný vznik mlyna sa nezachoval ani ako jeho zánik. Vieme však zanikol ako prvý z mlynov na potoku a potom Sturzikov a Šimkov. Na mapách z 80. rokov 19. storočia sa oblasť, kde stál nazývala „Pred mlínem“, ale mlyn tu už nestál. Mlyn, teda stál približne v oblasti, kde diaľnica D2 križuje Lakšársky potok.